Ak chcete niečo zachrániť, pošlite tam ženu

0

Postavila na nohy výrobný závod, dala ľuďom prácu a zvládla aj materstvo.

„Ženy sú výborné na zvládanie krízových situácií, pretože sa riadia intuíciou,“ hovorí Ing. MARCELA TOKOŠOVÁ, generálna riaditeľka výrobného družstva Kovotvar. „Prirovnala by som ich k včelám alebo k mravcom. Ak cítia skazu, vedia veci zorganizovať.“

Pochádzate zo Záhoria. Mali ste ku Kovotvaru v Kútoch vždy „blízko“?

Áno a momentálne sa snažím našu rýdzo slovenskú firmu udržať a viesť na tej najlepšej ceste, napriek tomu, že je to v súčasnej ekonomicky nastavenej politickej situácii naozaj dosť problematické.

To určite nie je jednoduché. Kde ste zbierali skúsenosti predtým?

Pred Kovotvarom som pracovala v automobilovom sektore na oddelení kvality a vyskúšala som si aj projektový manažment pri výstavbe slovenskej pobočky strojárskeho koncernu zameraného na výrobu plechov. Vyštudovala som vysokú školu a napriek tomu, že som napísala dizertačnú prácu, som stále iba inžinierkou, pretože som sa na konci doktorandského štúdia z vlastnej vôle rozhodla dizertačnú prácu neobhajovať.

To iba dokazuje, že sa nebojíte ísť vlastnou cestou. Zrejme aj to prispelo k tomu, že ste sa z poradkyne stali generálnou riaditeľkou.

Musím povedať, že v tomto majú prsty muži z poradenskej firmy, ktorí ma do funkcie nominovali. Následne, samozrejme, sa táto myšlienka mohla stať skutočnosťou iba naozaj zásluhou tvrdej a svedomitej práce.

Vieme, že sa vám podarilo postaviť Kovotvar opäť na nohy. Čo bolo najťažšie?

Všetko. Lebo to bolo veľmi zlé. Možno najťažšia bola komunikácia s veriteľmi, lebo to neboli len banky, ale aj rôzne firmy či malí živnostníci z okolia – tí boli najhorší. Rovnako ťažké bolo meniť myslenie ľudí, ktorí boli znechutení a nikomu a ničomu neverili. Mne už vôbec. Nemá ani tridsať, čo by mohla dokázať? Priznávam, že som nebola taká odvážna, ako som sa tvárila, ale nevedela som si predstaviť, že slávny Kovotvar už nebude súčasťou môjho života, veď som v jeho blízkosti vyrastala. Lenže nemali už ani na materiál, ani na výplaty. Chodila som po bankách, prosila, sľubovala. Keď som firmu zachránila pred najhorším, musela som na týždeň vypadnúť a zotaviť sa z toho. A potom prišla ďalšia fáza, museli sme nastaviť úplne novú obchodnú politiku. No vrátili sa k nám všetci bývalí zákazníci a získali sme aj nových. Len som smutná z toho, že si nás vážia viac v zahraničí ako doma. Naše záhradné doplnky sú aj v záhradách britskej kráľovskej rodiny, čiže aj kráľovná Alžbeta aj princ Charles vedia, čo je Kovotvar, ale slovenskí zákazníci uprednostnia lacnejšie ázijské veci…

Popri všetkej tej náročnosti – bavilo vás to? Znášať aj nedôveru, výsmech nadávky… A vytrvať?

Bavilo ma to celé, naozaj. Bolo to náročné, no mňa to veľmi napĺňalo!

Ako sa dnes začína a končí váš bežný deň?

Môj bežný deň sa začína aj končí deťmi (smiech). Sú mojou prioritou, aj keď samozrejme, nie vždy to takto bolo.

Stíhate sa popri pracovnej vyťaženosti a povinnostiach matky starať aj o seba? Do akej miery je podľa vás pre podnikateľku dôležitý výzor?

Toto je dvojsečná otázka. Už sa mi stalo, že ako riaditeľku strojárskej výroby si ma niektorí ľudia predstavujú obutú v bagančiach minimálne so skrutkovačom v ruke. A potom sú veľmi prekvapení, keď ich vítam na podpätkoch a v kostýme. Osobne si myslím, že je nevyhnutné, aby vzhľad človeka, jeho celkový výzor reprezentoval to, v akom stave sa nachádza jeho firma a zároveň aj mieru jeho zodpovedností a kompetencií.

Takže – koľko času svojmu výzoru venujete?

Nie som typ ženy, čo chodí trikrát do mesiaca ku kaderníkovi a každý týždeň má novú manikúru. Na toto mi jednak nezostáva čas a jednak si myslím, že sú v živote dôležitejšie veci ako starostlivosť o svoj zovňajšok.

Ako vnímate ženy podnikateľky? Máte pocit, že ich počet stúpa?

Myslím si, že ženy sa vo všeobecnosti začali viacej angažovať, čo je pozitívne. Nie je nič lepšie ako zmiešaný kolektív. Pretože tak, ako je to už od dávnych vekov, každý sme predurčený na niečo iné a z istého dôvodu sme dostali do vienka dva druhy pohlaví. A tie sa jednoducho musia dopĺňať, v žiadnom odvetví nemôže existovať iba jedno z nich. Nebolo by to správne. Ženy vnímam ako výborné pre zvládanie krízových situácií, pretože sa riadia intuíciou, možno by som ich prirovnala ku včelám alebo mravcom. Ak cítia skazu, vedia veci zorganizovať. Tým pádom sú i pracovité. Možno práve preto sú správnymi asistentkami, no nie toto by mal byť ich omen. Majú na oveľa väčšie veci, ako iba asistovať.

Napríklad?

No, určite poznáte príslovie: Ak chcete niečo zachrániť, pošlite tam ženu. Ak chcete niečo vytunelovať, pošlite tam muža. Ja však nie som feministka (smiech).

Takto teda vnímate mužov vo svete biznisu?

Ale nie… Muži sú vynikajúci, keď sú už na svete čísla a fakty. Vtedy môžu pokojne nastúpiť. Pretože oni sa potrebujú vždy o niečo oprieť, potrebujú dôkaz a sú väčšinou pragmatici, čo je chvályhodné, pretože je tak pravdepodobnejšie, že sa nezmýlia.

Aké vlastnosti by teda mala mať úspešná podnikateľka?

Mala by mať niečo z muža. To všetko, čo žena má, je výborné, no nestačí to na to, aby sa presadila. Ženy sú ako také inžinierky – ja ich volám vykonávateľky tej najťažšej práce – a to nestačí. Treba sa prezentovať, treba sa občas pochváliť, treba ťažiť z príležitostí, treba sa neobávať, treba mať sebavedomie a nevyhnutné je tiež nedôverovať slepo a nebyť naivnou.

V čom vidíte najväčšie výhody žien v podnikaní?

Práve v tej intuícii, inak, bohužiaľ, v ničom. Je stále veľmi veľa mužov a, bohužiaľ, niekedy aj žien, ktorí keď zistia, že komunikujú so ženou, čakajú následne ešte jej šéfa. A neberú ju vážne.

Považujete niektorý segment za vyslovene mužský? Je žena v podobnom biznise ako váš oproti mužskému pokoleniu v nevýhodnom postavení?

Záchranu firmy, napríklad, nepovažujem za mužskú oblasť. Ako som už povedala, ženy sú pre krízy stvorené. Ale ak myslíte podnikanie v strojárskej firme, tak je to naozaj skôr o mužoch, a tí to dávajú ženám pociťovať. Áno, sme v nevýhodnom postavení, a to preto, lebo muži majú voči žene nedôveru, čo sa týka odbornej zainteresovanosti. Stáva sa to síce sporadicky, no ak sa to stane, jednoducho sa s tým mužom nedohodnete, môžete robiť čokoľvek.

Máte nejaký vzor v osobnom či v pracovnom svete?

Nemám vzor. Každý z nás je originálny exemplár, každý žije v inej chvíli na inom mieste, rieši iné situácie. Niekedy je možno vhodné inšpirovať sa, no vzor… To nie.

Ako úspešná podnikateľka, ale aj matka sa zrejme často stretávate možno s obdivom iných matiek, no iné vás zrejme odsudzujú. Čo by ste im odkázali?

Áno, toto je dobrá otázka. Keďže som obe deti z pôrodnice doviedla rovno do svojej kancelárie vo firme, tú staršiu dokonca rovno na poradu, dívali sa na mňa matky všelijako. Vraj som sa deťom nevenovala a čo som to za matku… No ja som presvedčená o tom, že som svoje deti vôbec o nič neukrátila, pretože som s nimi bola 24 hodín denne. Stále, každý jeden deň. S tou staršou to bolo jednoduchšie iba v tom, že bola iba ona, a tak som do práce pokojne mohla chodiť už na siedmu hodinu ráno – ešte spiacu som ju pred šiestou dávala do autosedačky a o pár minút sme už poradovali v práci. Tam som ju prezliekla, nakŕmila, čo-to sa s ňou pohrala, mala som v kancelárii detský koberec a všelijaké chodítka, hojdačky, hrazdičky… Následne som ju uspala v kočíku na čerstvom vzduchu a pracovala som ďalej.

A keď pribudla druhá dcéra?

To už bolo trošku komplikovanejšie. Keď som mala mladšiu dcéru, staršia už mala takmer dva roky a bolo ju treba zaviezť najskôr do jasličiek, a to znamenalo tú novonarodenú neustále prenášať v autosedačke a klásť ju na zem alebo kdekoľvek, kde sa dalo, aby som tú staršiu mohla prezliecť. Myslím, že ani dnes ešte nie sú zariadenia pripravené na mamičky s deťmi, ktoré majú ešte iba pár týždňov a nemajú ich kam položiť, kým sa venujú staršiemu dieťaťu… Potom som s mladšou dcérkou išla znovu do práce, a tak ako staršiu aj ju som privykala od malička na debaty so spolupracovníkmi. Aj tá šla po roku do jasličiek, a odvtedy je to vlastne už iba jednoduchšie. Hoci chod domácnosti mi z povinností nevypadol, dá sa to všetko zvládnuť. Spomínam si, koľkokrát som na služobky išla s jednou z dcér v aute, prípadne som vzala so sebou nejakého kolegu alebo kolegyňu. Ale je pravda, že pomáhal, samozrejme, aj partner. Ak sme vedeli, že budem mať dlhší termín s obchodným partnerom, vzal si dieťa on.

Máte pocit, že ste boli o niečo ochudobnená, keď ste pracovali aj vychovávali deti súčasne a stále je to tak?

Toto určite nie! Ja by som do toho šla pokojne zasa! Dieťa na pracovisku vás síce vie vyčerpať, ale zároveň vie pozdvihnúť nielen vašu náladu, ale aj ostatných spolupracovníkov. Jediný problém, ktorý som zaznamenala počas tých rokov, keď boli deti so mnou v práci, bol nedostatok spánku. A to doslova. Obe deti spávali dosť zle. Niekto hovorí, že dieťa spí tak dobre, ako pokojná je jeho matka v tehotenstve. A možno je to pravda, pretože ani jedno moje tehotenstvo nebolo o ležaní pred telkou alebo oddychovaní pri knižke. Pamätám si, ako som bola v ôsmom mesiaci tehotenstva na služobnej ceste v Poľsku. Alebo ako som tehotná chodila po súdoch medzi Bratislavou a Senicou. A vôbec, neustále bolo potrebné riešiť nejaké problémy a pri druhom tehotenstve ešte aj starostlivosť o staršiu dcéru. Ja som vlastne počas pôrodu telefonicky riešila dodávku kamiónu zinku a asi po polhodine od narodenia mojej dcéry odpovedala na emaily dozorného správcu. Pritom mi ani nenapadlo, že by som robila niečo nesprávne alebo že by som mala robiť niečo inak.

Čo hovoríte na dnešný, čoraz častejšie pozorovateľný fenomén u mladých žien, na akúsi neschopnosť postarať sa o seba, nebodaj o deti, na neustálu závislosť na rodičoch, partneroch či manželoch a naopak potom prehnané ,,eko-bio“ matky?

Touto otázkou ste ma dostali. Ja osobne pochádzam z rodiny, kde mama aj otec normálne pracovali, so sestrou sme chodili do škôlky či k babkám, a žijeme a mama je bez antidepresív – proste klasická rodina, ktorá akoby už patrila do minulých dôb. A tak si neodpustím reakciu, že niektorým mamám by som naozaj dala jednu výchovnú… Napríklad keď v škôlke vidím, ako sa s takmer šesť- alebo aj sedemročnými deťmi maznajú a nevedia sa s nimi rozlúčiť. Neznášam ich fňukanie, ich závislosť na chlapoch. Ale čo už, každá sme iná. No nedávno sa ku mne dostal jeden pán z banky a začali sme sa baviť aj o tom, že čakajú dieťa, a ja som nechápala, že on sám má nahlásenú dovolenku na celý mesiac v termíne, kedy sa má dieťa narodiť. Aby pomohol partnerke. Preboha, s čím!? Alebo iný chlap z inej banky mi neustále popisuje, ako je jeho partnerka u mamy, lebo ich trojročná dcérka ju veľmi vyčerpáva. A krútim hlavou nad tým, keď počujem, že muž musí ísť s partnerkou na kontrolu na ultrazvuk v piatom mesiaci, pretože ona snáď nebude ešte aj šoférovať. Alebo keď sa matka dcéry nasťahuje rovno do domu k mladým… kvôli jednému dieťaťu. Keď si spomeniem, ako vyzeral môj bežný deň s mojimi novonarodenými dcérkami a počas tehotenstiev s nimi, je to v porovnaní s týmito ženami asi neuveriteľné, no mne ani nenapadlo, že by to malo byť inak…

A na záver trochu oddychovejšia otázka. Ako popri práci a deťoch relaxujete? Dá sa to vôbec?

Času naozaj nie je nazvyš, a ak nejaký voľný čas mám, chcem ho venovať znovu deťom, dať im maximum, aby veľa poznali a veľa vedeli. No, aby som naozaj nezabúdala na seba, viem si v týždni ukradnúť jednu, dve hodinky a venovať sa joge. Mám tiež veľmi rada knihy, no na tie naozaj nie je čas, možno tak na rozprávkové (smiech). Ale mám rada adrenalín, a ak partner občas niečo vymyslí, neodmietnem skok s padákom či paraglajding.


(čul)

Ing. Marcela Tokošová
Súčasná generálna riaditeľka výrobného družstva Kovotvar doň nastúpila ako 28-ročná, zanikajúcu firmu zachránila a za deväť rokov postupne zreštrukturalizovala, takže dnes svoje výrobky vyváža nielen do vyspelých krajín Európy, ale aj do Indie či Japonska. Popri obnove Kovotvaru dala šancu na slušný život aj znevýhodneným občanom, bezdomovcov či Rómov bola dokonca osobne vyhľadať v Bratislave. Dnes zamestnáva cez stovku ľudí a firma získala množstvo ocenení, od Dôveryhodnej firmy roka 2016, cez Vnímavá firma 2018 až po Roma Spirit 2018. Je matkou dvoch dcér, 6-ročnej Marcely a 4-ročnej Sofie.

Odpovedať