Firmu odovzdám do správnych rúk

0

Stavebná firma Róbert Šipka funguje už dvadsať rokov. Jej zakladateľ začínal v malom, no dnes je otcom nielen úspešnej rozrastenej firmy, ale aj rodiny, ktorá ju budovala spolu s ním. A tak má firmu komu odovzdať. 

Nenápadný prízemný objekt napohľad zapadá do koloritu pokojnej časti Serede. Takmer dovolenkovú atmosféru rozkvitajúceho leta narúša len plné parkovisko, z ktorého podchvíľou odíde auto, aby jeho miesto hneď zaujalo druhé. Zdanie pokoja sa rozptýli, keď vojdem dovnútra.

V priestoroch stavebnej firmy a predajne stavebnín a techniky to žije. Odchádzajúci majstri, prichádzajúci zákazník, mladý muž vybavujúci požiadavku dvoch klientov… Je to Matej, tridsaťročný vyštudovaný stavebný inžinier, súdny znalec v odbore a syn zakladateľa a majiteľa firmy Róberta Šipku. Práve on postupne preberá riadenie stavebnej firmy, ktorú jeho otec vybudoval od piky.

Nebolo to ľahké 

Bolo to na počiatku deväťdesiatych rokov, keď už boli obaja jeho synovia na svete. „Nebolo to ľahké. Začínal som s otcovým žigulákom s prívesným vozíkom a piatimi ľuďmi, ktorým bolo treba zháňať prácu,“ spomína na prvé kroky Róbert Šipka. Stavali a opravovali domy, rekonštruovali bytové jadrá. „Snažili sme sa poctivo robiť. Nikto mi nič nedaroval, nič som nezdedil ani neprivatizoval,“ hovorí.

Z piatich ľudí bolo zrazu dvanásť, prichádzali každé ráno a chceli robotu. Tak ju po večeroch zháňal, vypytoval sa, ponúkal. Bez internetu, lebo vtedy ešte nebol. Samozrejme, ľudia chceli po práci výplatu. „Vtedy neboli platby vopred ako dnes, zákazníci zaplatili až po práci, alebo aj nezaplatili. Stalo sa to aj mne, a nie raz,“ opisuje úskalia prvých rokov podnikania. 

Postupne sa však o Šipkovcoch šíril dobrý chýr, takže ich oslovilo aj mesto, keď potrebovalo rekonštruovať niektoré objekty. „Požadovalo však taký či onaký doklad a ja som zistil, že potrebujem zázemie, čiže peniaze. Banka mi na počudovanie úver poskytla, prestal som však dobre spávať, lebo ho bolo treba splácať. Bolo treba ešte viac pracovať, na to sme potrebovali stále viac ľudí. Dnes ich máme 83,“ pokračuje Róbert Šipka.

auto stavebniny Šipka

Firma v kondícii

Snažili sa inzerovať v miestnych médiách, ale veľmi dôležité boli najmä referencie a dobré skúsenosti ľudí s ich prácou, ktoré sa rozniesli ďalej. „Začali sme v malom, dnes už pre nás rodinné domy znamenajú skôr pokojné stavby. Zaujímavejšie sú tie väčšie, kam pošleme dvadsať ľudí.“ Práve o túto činnosť by sa chcel podeliť so starším synom. Mladší síce tiež vyštudoval „stavarinu“, ale po viacročnom pobyte v zahraničí sa už orientuje skôr iným smerom.

„Snažím sa Matejovi odovzdať firmu v kondícii a teší ma, že prejde do naozaj kvalifikovaných rúk. Má vzdelanie, je súdnym znalcom v odbore, slušne a korektne komunikuje a rozumie sa veci. To je pre mňa najdôležitejšie, a rešpektujú ho aj naši partneri,“ hovorí o svojom nástupcovi. 

V tej istej kancelárii, Róbertovi doslova na dosah, sedí za pracovným stolom s množstvom agendy jeho manželka Janka. Súčasťou rodinnej firmy je už pätnásť rokov. Vzdelaním je ekonómka, na starosti má zmluvy a množstvo rôznej administratívy, ktorá je pre podnik nevyhnutná. Aké je mať ako doslova pravú ruku v práci vlastnú manželku?

„Je to bezkonkurenčne najideálnejšie riešenie,“ odpovedá Róbert rozhodne. „Hocikoho by som tu nemohol mať, lebo keď sa nedarí, viem zvýšiť hlas. Ona je môj tlmič, vypočuje si ma, neoponuje, vie, že ma to prejde. Práve máme výročie, sme svoji rovných tridsať rokov,“ dodáva.

stavebná firma Šípka

Za koľajami

Kto by si však myslel, že takto obaja nerozlišujú, kedy sú v práci a čo je súkromná sféra, bol by na omyle. Janka prisviedča, že debaty o firemných faktúrach pri usínaní v manželskej posteli nehrozia a Róbert prezrádza ďalej: „To sme už dávno odbúrali. Už je to hádam vyše sedem rokov, keď som doma zrušil firemný počítač. Naozaj boli časy, keď som mal kanceláriu aj doma, ale stačilo!“

Teraz učí aj synov, aby pracovný čas oddeľovali od toho, ktorý patrí rodine. „V práci sme predsa denne od šiestej ráno do šiestej večer, stavebníctvo je už také. Ale večer o pol ôsmej, keď je čas pre rodinu a syn kočíkuje môjho prvého vnuka, už ozaj firemný telefón dvíhať netreba.“ Róbert vychádza z vlastnej skúsenosti, ktorá poznačila jeho zdravie. Stres nesmierne škodí a peniaze nie sú všetko, dodáva. „U nás v Seredi sa vraví, že za koľaje s majetkom neodídeme. Za koľajami máme cintorín,“ vysvetľuje cezpoľnému. 

Priority vidí Róbert v tom, čo dáva životu zmysel. Aj preto ho teší, ako vychoval svojich potomkov. Hoci tvrdí, že ich na nástupníctvo systematicky nepripravoval, vie, že môže byť pokojný. Synov viedol k zodpovednosti a prístupu k práci i k tomu, že odmena je za zásluhy. Odmalička ich trénoval karate, ktoré im budovalo disciplínu. Korunky na veci, ktoré si chceli kúpiť, si už ako chlapci u otca zarábali drobnými prácami a s pribúdajúcimi rokmi sa akosi prirodzene stali súčasťou rodinného podniku.

Otec ich učil, čo je pri stavbách dôležité, vrátane čítania výkresov. Motivoval ich vyštudovať a získať potrebnú kvalifikáciu, lebo z vlastnej praxe vedel, že bez nej ťažko uspieť v konkurenčnom prostredí. Mladší syn Michal po štúdiu zamieril do Austrálie zbierať nové skúsenosti, ktoré po návrate zúročuje v podnikaní s fitness centrami, ktoré sú takisto súčasťou portfólia Šipkovcov. Starší Matej zostal v stavbárskom biznise, po skončení štúdia pôsobí vo firme už sedem rokov.

Telocvičňa Sereď

Telocvičňa v Seredi.

Úsilie sa vracia

Matej naberal stále viac poznatkov a už teraz je rešpektovaným partnerom, čo som zažil pri návšteve firmy na vlastné oči. Klienti, o ktorých som písal v úvode článku, totiž otca, zakladateľa a majiteľa firmy síce úctivo pozdravili, povedali aj čo riešia, ale gazdu ubezpečili, že to vyriešia s Matejom. Nehovoriac o tom, že okrem odborných záležitostí bez okolkov nasadne do bagra, vyvezie tovar, a rovnako dobre zastane svoje miesto na rokovaniach s investormi či úradmi.

„Bez problémov priznávam, že dnes vie viacero vecí, ktoré ja už neovládam,“ hovorí Róbert. Aj toto poznanie ho priviedlo k presvedčeniu, že štafetu v oblasti stavebnej činnosti môže s pokojom odovzdať. Necíti sa ešte vyhorený, stále ho to ťahá už po piatej ráno do firmy. Rád by sa však orientoval na obchodnú činnosť, nový projekt penziónu pre seniorov, viac odpočíval a venoval sa rodine, malému vnukovi či záľubám.

„Bolo toho dosť, ale som rád, že sa mi to úsilie vracia,“ konštatuje spokojne. A čo na to samotný Matej? Výchovu a skromnosť nezaprie. „Stále som radový zamestnanec, tak sa správam a tak aj komunikujem s ľuďmi.“ Otec sa len spokojne usmieva. Vie svoje a teší sa, že rodinný podnik bude v správnych rukách.

(jr)

Odpovedať