Olympiáda trochu inak


Už 125 rokov sa v pravidelných intervaloch môžeme tešiť z olympijských hier, na ktorých sa športovci snažia vydolovať tie najcennejšie medaily, aké svet športu ponúka. História je plná mien veľkých víťazov a legendárnych zápolení, no jeden a štvrť storočia nám ponúklo aj mnoho takých momentov, aké pred hrami málokto očakával. Ponúkame vám desiatku z nich a keďže najbližší sviatok spod piatich kruhov nás čaká od 23. júla do 8. augusta na letnej olympiáde v Tokiu, zamerali sme sa na pikošky z letných OH.

Najpomalší maratón

Šizo Kanakuri

Šizo Kanakuri

Presne 54 rokov, 8 mesiacov, 6 dní, 32 minút a 20 sekúnd – toľko trvalo zabehnúť maratón japonskému bežcovi Šizovi Kanakurimu. Pýtate sa, ako je to možné? Jednoducho. Kanakurimu na olympiáde v Štokholme v roku 1912 po tridsiatich kilometroch na trati došli sily. Vyčerpaný zazvonil pri najbližšom dome, požiadal o pohár vody a dovolenie na chvíľku sa vystrieť na gauči. A zaspal ako drevo. Zobudil sa až na druhý deň. Zahanbený Japonec sa najskôr hanbil vrátiť do krajiny, no napokon zvíťazil zdravý rozum. Nedokončený maratón ho však škrel celý život. A preto sa v marci 1967 do Štokholmu vrátil a tých zvyšných 12 kilometrov dobehol. Šizo mal v tom čase 76 rokov. „Bola to dlhá cesta. Za ten čas som sa stihol oženiť a splodiť šesť detí,“ povedal v cieli Kanakuri. Zomrel v novembri 1984, ako 93-ročný.

Úhor z Rovníkovej Guiney

Eric Moussambani

Eric Moussambani

Až do štartu olympiády v Sydney 2000 plavec z Rovníkovej Guiney Eric Moussambani päťdesiatmetrový bazén naživo nevidel. Jeho čas 1:52,72 na sto metrov voľný spôsob z Austrálie je dodnes najhorší, aký kedy niekto na tejto trati zaplával. Moussambani ku koncu už nevládal, iba mával rukami, no svoju rozplavbu napriek tomu vyhral. Jeho zvyšných dvoch súperov totiž diskvalifikovali pre predčasný štart.

Ešte v Sydney mu vymysleli ironickú prezývku Úhor, firma Speedo mu k tomu darovala tričko s rovnakým názvom. Zároveň ho požiadala, aby trať preplával ešte raz, o tom však v tom čase 21-ročný Afričan nechcel ani počuť. „Nebláznite, viete, aké je to dlhé,“ odvetil im. Mimochodom, o dvanásť rokov sa Eric na olympiádu vrátil. Ako tréner plavcov Rovníkovej Guiney. V tom čase už pracoval ako zamestnanec ropnej spoločnosti.

Podvodník z Ukrajiny

Boris Oniščenko

Boris Oniščenko

Nie vždy na olympiáde víťazilo fair-play. História eviduje viacero podvodníkov, ktorí sa chceli dopracovať k sláve nečestným spôsobom. Medzi jedných z najdômyselnejších patrí sovietsky moderný päťbojár, ukrajinský armádny dôstojník Boris Oniščenko. Na hrách v Montreale 1976 si pred druhou, šermiarskou, časťou súťaže do kordu namontoval špeciálny spínač po ktorom nemusel súpera zasiahnuť vôbec. Stačilo mu stlačiť spínač a elektronika hlásila zásah a bod pre Ukrajinca. Dlho mu to prechádzalo, až kým Brit Jim Fox nepožiadal o preskúmanie jeho zbrane. Nemyslel si, že je podvodník. Len sa domnieval, že súper má asi pokazené signalizačné zariadenie.

Po podvode nediskvalifikovali len Oniščenka, ale celý sovietsky tím. Musel na koberec k vtedajšiemu prezidentov Leonidovi Brežnevovi, prišiel o titul zaslúžilého majstra športu, dostal pokutu päť tisíc rubľov a vyhodili ho z armády. Neskôr vraj robil v Kyjeve taxikára. Najsmutnejšia na celej veci je nezmyselnosť jeho konania. V Mexico City 1968 získal striebro v družstvách, v Mníchove 1972 bol druhý aj v individuálnej súťaži päťbojárov. Prehral len s Maďarom Balczóm. Nepotreboval podvádzať, výkonnostne na dobrý výsledok mal.

Muž či žena?

Dory Ratjenová

Dory Ratjenová

Na Hrách v Mníchove 1936 mala v skoku do výšky reprezentovať Nemecko talentovanejšia Gretel Bergmannová, no keďže bola židovského pôvodu, rozhodla sa domáca organizátorská krajina pretlačiť do súťaže Dory Ratjenovú. Ratjenovej síce medaila ušla, skončila štvrtá, no aj tak sa o nej po dvoch rokoch opäť hovorilo. A viacerým bolo čoskoro jasné, prečo sa Dory odmietala sprchovať s ostatnými ženami v tíme. Ratjenová, ktorá na majstrovstvách Európy 1938 v Paríži vyhrala vo svetovom rekorde výkonom 167 cm totiž žiadnou ženou nebola. Bol to muž menom Heinrich, ktorý sa maskoval tým, že si genitálie prilepil tesnejšie k telu.

Bol to podvod ako vyšitý, hoci Heinrich  – alebo Dory, ako chcete – sa vraj vždy cítil ako žena. Od narodenia v Erichshofe neďaleko Brém. „Rodičia sa o mňa starali ako o dcéru. Od detstva som nosil dievčenské šaty. Až keď som mal desať-jedenásť, zistil som, že žena nie som,“ napísal v roku 1938 Ratjen v snahe očistiť svoje meno. Nepomohlo, o rekord aj medailu prišiel. A aby mohol ďalej fungovať, zmenil si meno na Heinz a prevzal bar po rodičoch. Až do svojej smrti v apríli 2008 odmietal o svojom živote hovoriť s novinármi. V roku 1966 však predsa len jednu výnimku urobil. Pre magazín TIME priznal, že ho k podvodu prinútili nacisti. Aby tak vraj šíril slávu Nemeckej ríše.

Zelený bazén v Riu

Zelený bazén v Riu

Zelený bazén v Riu

Skoky do vody patria k najfotoge-nickejším športom. Letiace telá nad priezračne modrou hladinou umožňujú fotografom zachytiť úchvatné okamihy. Na Hrách v Riu de Janeiro 2016 to však na chvíľu neplatilo. Voda v bazéne nielen pre skoky do vody ale aj vodné pólo sa zrazu zazelenala a pripomínala špinavú bažurinu. Športovci zostali zarazení. Pre skokanov je dôležité vidieť na dno bazéna, vo vodnom póle zasa v zelenej vode nevidno fauly pod hladinou.

Obavy pretekárov sa snažil rozohnať hovorca hier Mario Andrada. „Nemusíte sa báť. V bazéne sa len premnožili riasy. Stalo sa tak pre veľké teplo v kombinácii s nedostatkom vetra. Zajtra bude modrá,“ tvrdil. Ale nebola. Vysvitlo, že sa minuli chemikálie určené na čistenie vody. Až po jeho vypustení a odstránení problému sa všetko vrátilo do obvyklých koľají. No pachuť zostala.

Bosý Bikila

Abebe Bikila

Abebe Bikila

Abebe Bikila, syn etiópskeho farmára a neskorší člen osobnej gardy etiópskeho cisára Haileho Sellassieho, sa na hrách v Ríme 1960 nestal po súťaži v maratóne len prvým čiernym olympijským víťazom, ktorý reprezentoval africkú krajinu. Bikila si dobehol po zlato v novom svetovom rekorde (2 hodiny, 15 minút, 16 sekúnd) a navyše celú trať absolvoval bosý. V závere prípravy etiópsky vytrvalec behával aj s teniskami. Tie, v ktorých trénoval sa však tesne pred rímskou olympiádou rozpadli. Bikila hneď zamieril do obchodu a kúpil si nové. Tie ho však tak dotlačili, že sa mu na nohách spravili pľuzgiere. Tak to vzdal a bežal bosý. Tak ako zvykol doma trénovať.

O štyri roky neskôr vyhral aj na olympiáde v Tokiu, hoci ešte šesť týždňov predtým ležal na operačnom stole po zápale slepého čreva. Maratón v Mexiku 1968 už pre problémy s nohou nedokončil, v Mníchove 1972 bol už len ako čestný hosť na invalidnom vozíku. Rok predtým sa totiž doma v Etiópii zrútil s autom do rokliny a ochrnul. Rok po mníchovskej olympiáde na následky nehody zomrel, no doma mu vystrojili štátny pohreb, ba nazvali po ňom aj mnoho škôl a verejných budov.

Kličkovo vrátené zlato

Vladimír Kličko

Vladimír Kličko

OH v Atlante 1996 boli prvé, ktoré Ukrajina absolvovala ako nezávislý štát. Krajina síce získala nezávislosť už v roku 1991, no o rok štartovali jej reprezentanti ešte pod vlajkou SNŠ (Spolok nezávislých štátov). O to viac si ukrajinský boxer Vladimír Kličko vážil zlato, ktoré ako predstaviteľ samostatného suverénneho štátu v Atlante získal. Neskorší majster sveta v profesionálnom ringu si však najcennejšiu medailu z OH nenechal. Rozhodol sa ju speňažiť a zisk venovať na dobročinné účely pre jeho nadáciu, v ktorej pomáhal zdravotne znevýhodneným deťom.

Jeho zlato z Atlanty sa vydražilo za 751-tisíc dolárov, no, čuduj sa svete, kupujúci medailu hneď po dražbe zase mladšiemu z bratov Kličkovcov vrátil. Vraj si želá, aby ju Kličko naďalej vlastnil.

Po vlastných, aj na aute

Fred Lorz

Fred Lorz

A do tretice maratónsky príbeh. Tentoraz z roku 1904 v St. Louis, kde ako prvý preťal cieľovú pásku domáci Američan Fred Lorz. Gratuloval mu aj americký prezident Roosevelt, jeho dvadsaťročná dcéra Alice mu vtisla na čelo sladký bozk. Až po hodine vyšlo najavo, že Lorz dávno preteky vzdal a pred štadión ho priviezlo auto. Tam vystúpil a znovu sa dal do behu. „Bolo to len zo žartu,“ bránil sa, no doživotnému dištancu sa nevyhol. Ten však napokon trval len rok, Lorza omilostili.

Prvenstvo z olympijského maratónu tak skončilo v rukách Brita Toma Hicksa. Ak by však platili dnešné pravidlá, tak by bol bez triumfu aj Hicksa. Dopoval sa totiž vaječnými bielkami, do ktorého mu jeho tím prilieval brandy.

Aké Luxembursko?

Josy Barthel

Josy Barthel

Keď Josy Barthel v Helsinkách 1952 mohutným finišom vyhral beh na 1500 metrov, zaskočil nielen svojich najväčších súperovi, ale aj organizátorov. Olympiáda dovtedy žiadneho šampióna z Luxemburska nepoznala a fínskych organizátorov vôbec nenapadlo, že by mali pre členov orchestra prítomného na štadióne zabezpečiť noty k luxemburskej hymne. A tak zaskočení hudobníci improvizovali. Barthel, stojaci na stupňoch víťazov, len neveriacky počúval, no svoju frustráciu si neskorší šéf luxemburskej atletiky nechal pre seba. A súťaže pokračovali.

Londýnske faux pas

Nesprávne priradená vlajka

Nesprávne priradená vlajka

Usporiadatelia olympiády v Londýne 2012 vyviedli faux pas, aké sa tak často nevidí. Popliesť si vlajku sa občas prihodí, ale popliesť si severokórejskú s vlajkou Južnej Kórei zaváňa veľkým škandálom. Aj tak bolo. Britskí organizátori sa presne takéhoto omylu dopustili pred futbalovým zápasom ženského tímu s Kolumbiou. „Nenastúpime, pokiaľ sa problém nevyrieši,“ vyhlásil ihneď po tom, čo sa juhokórejská vlajka zjavila na veľkoplošnej obrazovke tréner severokórejských futbalistiek Sin Ui Gun.

Aj diváci postupne znervózneli. Dlho nevedeli, čo sa vlastne deje. Dozvedeli sa len, že nastal technický problém. Organizátori napokon chybu odstránili a začalo sa hrať, no Briti mali čo robiť, aby vedenie výpravy KĽDR presvedčili, že nešlo o žiadnu provokáciu. Ešteže Kórejčanky aspoň vyhrali, zápas sa skončil výsledkom 2:0.

Rastislav Hríbik
Foto: Wikipedia

Leave a Comment

Your email address will not be published.

Start typing and press Enter to search