Šľachtici na strechách: Remeslo si ustrážili po generácie

0

Tento príbeh je dávnym príbehom rodiny pokrývačov, v ktorej remeslo prechádzalo z generácie na generáciu. Jeho rozprávačom je Alojz Kvaššay, dnes 88-ročný starešina rozvetvenej rodiny.

Mohol by to byť príbeh azda každého malého živnostníka, ktorý sa v prúde života pasoval s prácou a odolával aj spoločensko-politickým búrkam. A predsa je v niečom iný – Alojz Kvaššay s hrdosťou ukazuje erb rodiny Kvaššayovcov. Kedysi totiž patrili ako zemania k šľachte. 

Pokrývači s erbom

Rukopis rodiny z Malaciek sa nachádza na mnohých stavbách na Záhorí, práca ich šikovných rúk je však po celom Slovensku. Kvaššayovci sa v regióne stali zárukou dobre odvedenej pokrývačskej práce. Nezáleží na tom, či je strecha šikmá, alebo rovná, vždy sa snažili inovovať a dodržiavať termíny a kvalitu.

Ján Kvaššay (1904 - 1968).

Zakladateľ pokrývačskej dynastie Ján Kvaššay (1904 – 1968).

Zakladateľom pokrývačskej dynastie sa stal otec Alojza – Ján Kvaššay – v medzivojnovom období Československa. Do Malaciek sa presťahoval v roku 1927, pretože mestečko sa utešene rozvíjalo a zástupcovia mesta sa rozhodli pritiahnuť sem ďalšieho pokrývačského majstra.

Ján Kvaššay sa vyučil v Trnave a malacký starosta predpokladal, že historické strechy „slovenského Ríma“ sú tou najlepšou školou a kvalifikáciou. Tak sa stalo, že si mladý Ján začal kliesniť svoju podnikateľskú cestu na Záhorí. Živnostenské spoločenstvo mu vtedy poskytlo bývanie a na rozbeh dostal päťročné daňové prázdniny.

Na začiatku o robotu nebola núdza, ale mladý majster sa snažil rozširovať biznis, pristupovať k práci aj s inovatívnymi postupmi. Dodnes sa v rodine spomína na jeho životné motto: „Medzi cestou po vyjazdených koľajach a hrobom je rozdiel len v hĺbke.“

Alojz Kvaššay

Rozprávač príbehu pokrývačskej dynastie z Malaciek – Alojz Kvaššay.

Nevídaná 30-ročná záruka

Veľký prelom v kariére znamenala zákazka na malackej škole. Budova bola rozľahlá s modernou plochou strechou. Majster Ján sa rozhodol na strechu použiť nový materiál, krytinu americkej firmy, ktorá bola na báze mexického asfaltu. Keďže sa americká firma vtedy snažila preraziť na československom trhu, na krytinu ponúkala priaznivú cenu.

Ján Kvaššay si na novinku trúfol a navyše urobil nevídanú vec, ktorý sa ukázal rozhodujúcim tromfom. Rozhodol sa na strechu dať 30-ročnú záruku. Z mladého majstra sa zrazu stal vážený občan a uznávaný majster.

Do svojho portfólia nazbieral za roky usilovnej práce pokrytie striech na funkcionalistických vilách s rovnou strechou, na špecifických vojenských objektoch, ale patrí tam aj zohorský kostol s trojfarebnou smaltovanou škridlou.

Kvaššayovci

Pýchou detí z rodiny Kvaššayovcov bol pekne poukladaný pokrývačský materiál.

Ján Kvaššay si zvykol počas hojných rokov každú nedeľu sadnúť za stôl, aby si urobil medzi početnými zákazkami poriadok. Chcel byť pripravený na veľké akcie, ale považoval za potrebné obslúžiť aj drobných zákazníkov. Bol už raz taký, nechcel sklamať ani tých, ktorí potrebovali len výmenu pár škridiel. Práce rozplánoval podrobne pre celý týždeň, nielen svoju, ale urobil efektívny rozpis aj pre rastúci počet svojich spolupracovníkov.

Neboli však všetky roky len hojné, navyše práca pokrývača je sezónna. Keď bolo lepšie počasie a práce málo, v nedeľu na bicykli prebrázdil širšie okolie a snažil sa ponúknuť svoje služby na maličkých opravách. Počas zimy zase pracoval v lesoch, okrem práce pre vojenské lesy si chystal aj drevo na lešenie. Postupom času si pribral do živnosti aj sklad pokrývačského materiálu.

Potočkovci

Kvaššayovcom pomáhala aj partia izolatérov nazývaná Potočkovci.

Deti na komíne

Takto sediaceho a plánujúceho za stolom si ho pamätá aj dnes 88-ročný Alojz Kvaššay, jeden z jeho piatich detí. Do práce bola zaangažovaná celá rodina. „U nás to bolo tak, deťmi sme boli do desiatich rokov, mali sme svoje hračky, ale už postupne sme sa stávali aj neoddeliteľnou súčasťou firmy. Otec mal tri partie pokrývačov, ktoré sme my museli zásobiť, pozametať po nich na stavbe, jednoducho urobiť poriadok u zákazníka a odviezť materiál. Toto bolo úlohou nás piatich,“ spomína na detské roky Alojz. Precízne vyukladaný pokrývačský materiál bol detskou pýchou a ako dôkaz ukazuje fotografiu.

Fotoalbum svedčí aj o tom, že malé deti pomáhali každý svojím dielom na strechách. „Pozrite sa, aký sme drobizg. Otec posadil dieťa na komín a aj dve hodiny muselo sedieť. Mohlo sa len obzerať, ale muselo vydržať sedieť, my starší sme podávali škridlu. Veru, vtedy to bola iná výchova,“ hovorí.

Kvaššayovci na streche zohorského kostola.

Kvaššayovci na streche zohorského kostola.

Za hviezdu do väzenia

Rozvoju firmy nezasadila ranu ani druhá svetová vojna, počas vojnového slovenského štátu mal Kvaššay už zavedenú veľkú firmu s nákladnými autami a viacerými pracovníkmi. Prebudenie zo živnostenského sna znamenala až povojnová doba. Hoci sa pokrývačom a nasledovníkom mal stať starší brat rozprávača príbehu, dejiny si zahrali s ich osudmi kocky.

Alojz Kvaššay bol študentom gymnázia, matka chcela mať z neho študovaného chlapca. Pár týždňov pred ukončením sexty však musel skončiť a ísť do učenia. Verdikt znel jasne: pre maloživnostenský pôvod nespôsobilý. Netrvalo však dlho a nový štát s komunistami v čele siahol aj na firmu a znárodnil ju.

Do rodinnej kroniky patrí aj príbeh revolty, keď sa znechutený Ján Kvaššay rozhodol na oplátku odrezať päťcípu červenú hviezdu na námestí. Akcia sa podarila, ale znamenalo to aj nové ťažkosti. Hlava rodiny musela ísť do väzenia, otec Ján prešiel niekoľkými pracovnými tábormi, kde paradoxne využívali jeho pokrývačské zručnosti.

Alojz Kvaššay v časoch, keď bol zamestnancom a nie pánom svojej vlastnej firmy.

Alojz Kvaššay v časoch, keď bol zamestnancom a nie pánom svojej vlastnej firmy.

Pokrývačstvo zostalo v rodine, hoci v socialistickom Československu žiadna rodinná firma nemala šancu. Meno a vybavenie, ktoré si 20 rokov budovali, stratili. Syn zakladateľa – Alojz – už teda neprevzal nadobudnutú firmu, ale zostal zamestnancom v okresnom stavebnom podniku. Hoci mal na konte niekoľko zlepšovacích návrhov, skutočnú novú šancu priniesol až pád komunizmu.

Nový začiatok

Alojz Kvaššay sa rozhodol firmu nanovo vybudovať a podarilo sa. To je už však iný príbeh. O tom, či sa pokrývačstvu budú Kvaššayovci ďalej venovať, nepochybuje. „Mám trinásť vnúčat a sedemnásť pravnúčat. Vysoká pravdepodobnosť, že budeme pokračovať, spočíva v košatom rodokmeni,“ hovorí s hrdosťou v hlase.

Kvaššayovská firma v nových časoch zastrešila kopčiansky žrebčín alebo Erdődyho palác, či budovu U dvoch levov v Bratislave. Vnuk Alojza a pravnuk zakladateľa pokrývačskej dynastie Martin Kvaššay sa už vyučil v Nemecku, a teda je štvrtou generáciou „šľachticov na strechách“.

Po dobrých remeselníkoch je vždy dopyt, ale Alojz Kvaššay sa rozvášni nad tým, že učňov je málo. Učitelia a aj rodičia smerujú deti už inak ako za remeslom, hoci stále môže platiť, že má zlaté dno. „A čo si myslíte, že strechu napríklad na kostole môže robiť hocijaký truľo?“ smeje sa Alojz. 

Nuž veru, nemyslíme.

(akb)

Odpovedať