Úspech v crowdfundingovej kampani bol pre nás stimul, že Egreš má zmysel

Zdá sa, že printové médiá zažívajú renesanciu. Vydávať papierový časopis bez reklám a finančnej injekcie je však náročné. Zuzana Mitošinková sa do toho napriek mnohým peripetiám, ktoré takéto rozhodnutie prináša, pustila. Egreš magazín vznikol z túžby priniesť vnímavým slovenským čitateľom všetkých vekových kategórií obsah, ktorý nenájdete v PNS stánkoch. Viac ako sto strán v zaujímavom dizajne, krásne analógové fotografie, špičkové ilustrácie. Egreš začína byť na scéne alternatívnych nízkonákladových printov neprehliadnuteľný.

Prečo si sa rozhodla v digitálnej ére vydávať tlačený magazín?

Prvotná idea magazínu bola digitálna podoba. Pár čísiel sme mali dokonca ako online magazín, no jeho forma bola úplne iná. Za takmer 3 roky jeho existencie prešiel zmenami. Vyprofiloval sa z neho magazín upriamený na súčasnú ilustráciu, životné prostredie, okrajové témy, umenie či zaujímavých ľudí, prírodné témy.

A prečo print? Narážam na to, že informácie na internete sú rýchlo pominuteľné a z hľadiska ľudskej existencie sú digitálne média a internet stále niečo veľmi mladé. Printy sú overené, fungujú už niekoľko desaťročí. Taktiež začínam mať pocit, že zdrojom na internete ľudia neprikladajú až takú váhu. Internet je presýtený množstvom informácií a ľudia hľadajú reálne a hmatateľné zážitky. A tým je aj print. Vôňa a šušťanie papiera, priamy dotyk s ním, ktorý dokáže medzi médiom a čitateľom vytvoriť intímny vzťah. Obrázky alebo zaujímavá typografia vynikne oveľa viac na papieri, papier dodáva celému obsahu dušu. Print je trvalý, navyše sa k nemu viete vrátiť aj o niekoľko mesiacov a rokov neskôr, tak ako k dobrej knihe. Tým však nechcem tvrdiť, že internet je zlý, práve naopak, vďaka internetu som objavila aj množstvo užitočných informácií a zaujímavých ľudí, len treba vedieť selektovať.

Kto stojí za Egrešom?

Egreš magazín vydáva Občianske združenie Egreš, ktoré som založila spoločne so Silviou Žoltickou a Soňou Hrúzikovou. So Silviou robíme Egreš už od jeho úplného začiatku, teda od roku 2012. Soňa sa k nám pridala v roku 2014. Všetky tri robíme Egreš vo svojom voľnom čase, Silvia je ešte študentkou vizuálnej komunikácie na Vysokej škole výtvarných umení, Soňa pracuje ako redaktorka a ja pracujem v kultúre.

voda_2 voda_1

Čo vás najviac prekvapilo/vymklo sa vašim predstavám pri vydávaní prvého printového čísla magazínu? Čo ste museli podstúpiť, aby vzniklo?

Úplne prvý tlačený magazín som vydala ešte v roku 2013 pod svojou živnosťou vydavateľa. To najnáročnejšie bolo, samozrejme, získať financie na tlač, keďže išlo o nízko nákladovú a nezávislú formu tlače bez inzercie. Ako živnostníkovi vám nikto nič nepožičia, žiadna banka, ani spoločnosť. Nakoniec mi pomohla rodina. Neskôr, na základe prechodu zo živnosti na Občianske združenie prišlo i k zmene celej vizuálnej identity a začali sme akoby na novo. Číslo, ktoré som vydala v roku 2013 sa stalo nultým a prvé oficiálne číslo pod hlavičkou združenia Egreš vyšlo na jeseň v roku 2014. To, čo sa neustále vymyká mojim predstavám je konečné, tlačiarenské spracovanie, ktoré doposiaľ nebolo bez komplikácii a úplne podľa mojich predstáv.

Naučilo vás to niečo?

Určite áno, či už mňa alebo Silviu, s ktorou sme v tom od začiatku, obe nás to posunulo ďalej v rámci nadobudnutých skúsenosti a profesijného alebo i osobného rastu. Myslím, že sa nám podarilo vybudovať niečo, čo je na Slovensku jedinečné a to je aj napriek všetkým starostiam okolo magazínu, ten najkrajší pocit. Popri práci na magazíne stretávam rôznych ľudí, autorov, ktorí ma inšpirujú a dozvedám sa zaujímavé informácie, cítim, že vďaka Egrešu múdriem.

Povedzme, že druhoplánovo slúžite aj ako výchovný nástroj – nevšedný obsah, oku lahodiaci vizuál, dizajn, typografia, krásne ilustrácie, grafika,… . Vedia oceniť ľudia z krajiny, v ktorej vládne comics sans font vaše úsilie pripravovať vizuálne príťažlivý časopis bez zbytočného reklamného smogu?

Úprimne, je to ťažké a je to neustály boj. Uvedomujem si, že nežijem v Amerike či Británii, kde je oveľa väčšie pole možností uspieť a viac ľudí zaujímajúcich sa o takúto formu nezávislej tlače. U nás je to stále novinka. Keď sa ma niekto neznámy opýta, koľko stojí Egreš magazín a ja mu poviem cenu, chytí sa za hlavu, že tak veľa na časopis. No keď ho chytí do ruky, povie, veď to je knižka. Takže tá cena je primeraná aj na základe toho, že sme bez reklamy, celý obsah od fotografií, ilustrácií až po text vytvárame autorsky pre danú publikáciu. Chod magazínu a združenia financujeme svojpomocne a fungujeme na základe predaja a podpory od ľudí.

Myslím si však, že za posledné dva roky sa začína dosť výrazne meniť vizuálny vkus ľudí i na Slovensku. Teda aspoň vo väčších mestách je to cítiť. Samozrejme, vizuálneho smogu je stále požehnane, no pribúda viac ľudí, ktorým záleží na estetične a vedia oceniť dobrú grafiku, grafický dizajn či ilustráciu. A to dokonca aj ľuďom, ktorí často krát automaticky siahnu po comic sanse. Stretávam sa s tým, že len čo im ukážem náš magazín, web, produkty, sú unesení, aké je to pekné a vkusné. Čiže ten cit pre estetiku tam možno niekde je, treba len viac šíriť kvalitné veci medzi ľudí.

egres_voda_taska odznaky ryby_pohladnica chobotnicaegres_voda_taska

Úspešne ste zvládli crowdfundingovú kampaň na Startovaci. Prečo si zvolila túto formu pomoci? A čo podľa tvojho názoru rozhodlo o jej úspechu?

Bola to posledná možnosť ako získať financie na tlač, keďže na Ministerstve kultúry sme neuspeli, rovnako u viacerých oslovených firiem. Zároveň som si uvedomila, že našimi najsilnejšími podporovateľmi sú práve naši čitatelia a iba oni nám môžu v tejto situácii pomôcť. Zbierali sme 30 dní a musím povedať, že to bolo dosť náročné a neviem, či by som niečo také ešte raz podnikla. Po večeroch, nociach som vymýšľala kde, ako a kam to posunúť, koho poprosiť o pomoc, bolo to neustále hľadanie cestičiek dostať to čo najviac medzi ľudí. Zároveň to bol mesiac tŕpnutia, keďže až do poslednej chvíle sa nevedelo, či sa nám podarí vyzbierať celú sumu. Väčšina crowdfundingov funguje na princípe, že projekt musí celú čiastku vyzbierať, inak sa financie vrátia medzi podporovateľov. Úspech v crowdfundingovej kampani bol pre nás stimul, že Egreš má zmysel a zároveň predstavuje i pocit zodpovednosti voči našim čitateľom, ktorých nechceme sklamať a preto sa snažíme vytrvať a napredovať.

Koľko a ako ste sa na ňu pripravovali? Oslovovali ste známych, použili sociálne siete, riešili ste nejakú marketingovú kampaň?

Asi najzložitejšie na celej kampani bolo vymyslieť text, ktorý presvedčí ľudí o tom, aby nás podporili. Sedela a dumala som nad tým niekoľko dní a radila sa s našou Soňou. To ostatné, vymyslieť ceny, zjednotiť vizuál kampane bolo potom skôr to príjemnejšie. Počas priebehu kampane sme natočili v spolupráci so študentmi Vysokej školy múzických umení i video, ktoré celú kampaň trošku posilnilo. To najdôležitejšie na crowdfundingovej kampani je váš osobný vklad, pretože musíte rátať s tým, že vás to bude stáť veľmi veľa času. Vyžaduje si to vašu dennú pozornosť a starostlivosť. Sociálne siete sú v tomto prípade veľkým, ak nie najväčším, pomocníkom. Oslovovali sme priateľov, rodinu, známych, ale i spriatelené skupiny, stránky, ktoré nás zdieľali. V konečnom cieli sa nám podarilo nielen celú čiastku vyzbierať, ale táto kampaň nám aj pomohla sa zviditeľniť.

Kedy vyjde nové číslo a o čom bude?

Vychádzame dva krát ročne a ďalšie číslo vyjde na jeseň 2015. V súčasnosti na ňom už pracujeme, rovnako sa snažíme opäť získať nejaké finančné prostriedky, keďže naša činnosť sa neustále rozrastá – distribuujeme aj tlačené ilustrácie a rôzne iné predmety spojené s grafickým dizajnom a ilustráciou, ktoré so sebou prinášajú ďalšie náklady. O nápady nemáme núdzu a verím, že naša činnosť bude aj ďalej rásť. Téma je zatiaľ tajomstvom, môžem však prezradiť, že v ňom bude presah do krajín vyšehradskej štvorky.

http://www.egresmagazin.sk/

 

Leave a Comment

Your email address will not be published.

Start typing and press Enter to search