Z matkinej práčovne do sveta

0

Značky Adidas a Puma sa zrodili v bavorskom mestečku Herzogenaurach ako projekt Adolfa a Rudiho Dasslerovcov. Už viac ako pol storočia sa dvaja bratia držia na špici svetovej výroby športovej obuvi a oblečenia.

Adolf ako syn obuvníka „nepadol ďaleko od stromu“. Vášeň pre výrobu topánok sa v ňom prebudila skoro, a keďže mal prístup k potrebnému materiálu aj pracovné skúsenosti, nič mu nestálo v ceste. Svoju prvú výrobnú linku si zriadil v matkinej práčovni.

Začiatky to boli relatívne skromné, ale ambícia veľká – vyrábať prevratnú športovú obuv pre najlepších športovcov sveta. Neustále experimentoval a všetky svoje výtvory osobne skúšal. Bol vynikajúci návrhár s konkrétnou predstavivosťou, povahovo skôr introvert, čo mu umožňovalo naplno sa venovať realizácii svojho sna.

Jeho brat Rudolf, naopak, miloval pozornosť okolia, rozvíjal spoločenské kontakty, a práve vďaka jeho obchodníckemu duchu sa rodinnej firme podarilo zaujať miesto na trhu a získať prvé ocenenia.

Dasslerovské topánky

Najprv sa volali Gebrüder Dassler Schuhfabrik. Ich obuv bola ľahká, pohodlná a estetická. Ľudia si ju veľmi rýchlo obľúbili. Najväčší zlom však nastal až vtedy, keď sa topánky bratov Dasslerovcov začali objavovať na nohách úspešných športovcov. Jednou z prvých bola Lina Radkeová, ktorá zvíťazila v behu na 800 m na Olympiáde v Amsterdame v roku 1928.

Meno značky sa začalo skloňovať v médiách a s každým športovým podujatím pribúdali mená víťazov obutých v dasslerovských topánkach. Určujúcim momentom boli Olympijské hry 1936 v Berlíne. Atmosféra v Nemecku bola presýtená nacizmom, hry otváral Adolf Hitler a ľudské oko nemalo kam pozrieť, ak nechcelo vidieť vyobrazenie svastiky.

Ako väčšina Nemcov, ktorí si v tej dobe chceli udržať svoje postavenie, aj Dasslerovci vstúpili do nacistickej strany. Napriek tomu si našli spôsob, ako sa spojiť s afroamerickým bežcom Jesse Owensom, ktorému na mieru vyrobili pár topánok. Pretekal v nich na hrách v Berlíne a získal štyri zlaté medaily, čím značke prakticky zo dňa na deň zabezpečil celosvetovú popularitu.

Žiaľ, vojna výrobe topánok príliš nepriala, a tak sa pod tlakom nacistov väčšina výroby na čas preorientovala z obuvi na opasky, ruksaky a vybavenie pre tanky.

Na front a späť

Čím viac boli bratia populárni, tým viac rozdielov medzi sebou videli. Obaja ťažili zo spoločných úspechov, ich rodiny žili v spoločnom dome, ale napätie sa hromadilo. Situácii nepomohli ani ich manželky, ktoré si skákali do vlasov. Viaceré zdroje sa zhodujú na tom, že okamih definitívneho znepriatelenia rodín nastal jednej noci počas druhej svetovej vojny, keď spojenci bombardovali Herzogenaurach.

Adi sa so svojou ženou ponáhľal schovať do krytu, a v momente, keď uvidel, že sa tam už skrývajú Rudi so ženou, mal vraj povedať: „Tí špinaví bastardi sú zase tu,“ pričom mal na mysli útočiacich spojencov. Rudi si však automaticky pomyslel, že brat hovorí o ňom a jeho rodine, a tak sa zrodilo jedno z najväčších nepriateľstiev v histórii biznisu.

Nasledovalo dlhé obdobie vzájomného obviňovania a podlých úskokov. Adolf bol povolaný do armády len na tri mesiace, príslušné úrady rozhodli, že je nevyhnutný pre hladký chod spoločnosti. Keď bol povolaný Rudolf, poslali ho priamo do bojov v Poľsku. Bol si istý, že za tým stojí Adi a jeho žena, že sa ho chcú zbaviť a viesť firmu bez neho.

Pod tlakom nervov dezertoval a do Herzogenaurachu sa dostal s omrzlinami na nohách. Pohodlie domova si nevychutnával dlho. Do niekoľkých dní ho zatkli Američania pre podozrenie zo spolupráce s Gestapom. „Niekto ma udal,“ písal pravidelne zo zajatia bratovi a pripájal svoje väzenské identifikačné číslo, dúfajúc, že sa v ňom ozve svedomie.

Adolf Rudimu nevedel alebo nechcel pomôcť. Stretli sa až po skončení vojny a na istý čas opäť obaja viedli firmu a žili s rodinami v spoločnom dome ako predtým. Atmosféra, ktorá tam vládla, však bola ešte horšia než bývala. Rudi, túžiaci po pomste, bez zaváhania a výčitiek udal brata denacifikačnej komisii. Bol obvinený, že patrí do druhej najhoršej kategórie nacistov. Podľa komisie aktívne spolupracoval s Hitlerovým režimom a mal z toho prospech.

Vyšetrovanie však ukázalo, že Adi Dassler počas vojny pomáhal celým rodinám bez ohľadu na ich politické názory alebo pôvod a bez ohľadu na riziko, ktoré to prinášalo. Výpovede svedkov pomohli očistiť Adolfovo meno a ten sa mohol vrátiť späť do práce.

Tri pruhy verzus šelma

O dôvere už nemohlo byť ani reči, Adi a Rudi nemohli ďalej spolupracovať. V roku 1948 firma Gebrüder Dassler Schuhfabrik zanikla a každý z bratov sa vydal vlastným smerom. Čo sa týka zamestnancov fabriky, bolo na každého slobodnom rozhodnutí, pre koho z nich chce ďalej pracovať. Zhromaždili všetkých vo výrobnej hale a dali im na výber. S Rudim Dasslerom zostalo iba 13 ľudí odhodlaných začať odznova. Na čas sa stali nosičmi cementu a murármi, pretože výrobe obuvi predchádzalo nevyhnutné štádium budovania.

Takto sa postupne na dva protipóly rozdelili nielen rodina, ale aj celé mesto. Znepriatelené továrne stáli na opačných brehoch rieky a každá si zvolila nové meno. Adolf využil prvé písmená svojho mena a priezviska a vznikol Adidas. Rudolf sa pokúšal o podobnú hru so slovami a nazval svoju firmu Ruda. Názov však nemal potrebný športový náboj, a tak po niekoľkých mesiacoch oprášil svoju prezývku z mladosti a dal spoločnosti podstatne dravší názov Puma.

Zamestnanci Pumy a Adidasu si nikdy v krčme nesadli k rovnakému stolu a potýčky medzi nimi boli bežné. Herzogenaurach si časom vyslúžil prezývku „mesto ohnutých krkov“ – kým sa človek na ulici na niekoho usmial alebo sa s ním pustil do reči, vždy si najprv skontroloval, aké topánky má ten druhý obuté. Takáto atmosféra vládla v meste celé desaťročia.

Kolíkové kopačky

Prvým veľkým úspechom Pumy bol nápad použiť podrážky z vulkanizovanej gumy. Svoje miesto na trhu si našli, hoci pre čoraz väčší Adidas boli vždy slabším súperom. Firmy sa navzájom predbiehali v lobingu u významných osobností športu a obchodu.

Keď sa blížili majstrovstvá sveta vo futbale 1954 vo Švajčiarsku, Rudi urobil zásadnú obchodnú chybu, keď sa nepodriadil podmienkam trénera nemeckého tímu Seppa Herbergera. Ten požadoval za to, že si jeho hráči na zápase obujú Pumy, značnú finančnú čiastku, a hoci si to Rudi mohol dovoliť, jednoducho „neprekusol“ trénerovu aroganciu.

Herberger šiel rovno za Adolfom, a ten príležitosť využil. A keďže pár dní pred finálovým zápasom vedel, že má pršať, obul nemecký tím do topánok so šraubovacími kolíkmi. Nemecko zďaleka nebolo favoritom zápasu a legendárny maďarský tím bol v tom čase štyri roky neporazený, Nemci však vyhrali a značka Adidas tak získala obrovskú pozornosť.

Rudi to znášal ťažko, keďže bol presvedčený, že to on ako prvý prišiel s nápadom tohto prototypu kopačiek. Začali sa súdne doťahovačky a obe továrne zhromaždili svoje dôkazy. Nakoniec sa zistilo, že podobný nápad vznikol už okolo roku 1900 vo Veľkej Británii. Patent teda neprináleží žiadnemu z bratov, ale rozhodne si môžu pripisovať zásluhy za ich popularizáciu v Nemecku a Európe.

Nová generácia, stará story

Dasslerovcom začali na hlavách pribúdať šediny, a hoci boli stále na čele svojich spoločností, do vedenia sa postupne začali dostávať ich synovia. Adiho syn Horst zažil svoj krst ohňom na Olympijských hrách v Melbourne, kde aj Rudimu pomáhal o čosi skúsenejší syn Armin.

Vzájomná politika znepriatelených firiem sa v ničom nezmenila. Horst podnikol úkladný a premyslený ťah, keď upozornil colný úrad, že Puma nemá doriešené úradné povolenia, aby mohla dovážať svoj tovar. Zásielka ostala zaseknutá na hraniciach a predstavitelia Adidasu v pokoji obchádzali olympijskú dedinku a rozdávali svoje produkty vrcholovým športovcom s úprimným prianím víťazstva.

Na konci hier malo topánky Adidas obutých 62 medailami ovenčených športovcov a spoločnosť sa pod náporom dopytu musela rozšíriť o pobočku vo Francúzku.

Na Olympijských hrách v Ríme to vyzeralo, že Pume svitá na lepšie časy. Nemec Armin Hary sa stal prvým mužom, ktorý zabehol 100 metrov za rovných 10 sekúnd. Preteky absolvoval v tretrách značky Puma, z čoho mal Rudi veľkú radosť. Konečne sa dočkal odplaty! O čo väčšie bolo jeho sklamanie, keď zlatý medailista vyšiel na stupeň víťazov v topánkach Adidas…

Nešlo o lobing jeho brata, bežec Armin na to jednoducho nemyslel a pred udeľovaním cien si obul prvé tenisky, ktoré mal po ruke, nemohol predsa ísť na pódium v tretrách… Spôsobil tým mediálnu spúšť, o akej sa mu ani nesnívalo. Obe firmy sa oňho bili a snažili sa ho využiť, aby podporili svoj zisk.

Na opačnom konci cintorína

Puma nasledovala príklad Adidasu a tiež otvorila svoju továreň vo Francúzsku. Obe firmy organizovali výstavy, na ktorých sa predbiehali v tom, kto bude lepším hostiteľom, a snažili sa dostať do priazne športovcov a vplyvných ľudí. Adidas neustále viedol, pretože bez zastavenia cestovali, stretávali sa s prezidentmi športových klubov, biznismenmi a politikmi.

Ako prvý zomrel Rudi v roku 1974 a firmu prebral jeho sym Armin. Bol odhodlaný ukázať svetu novú tvár Pumy a dokázať to, čo sa otcovi nikdy nepodarilo – dobehnúť úspech Adidasu. Ročný obrat Pumy bol v tej dobe okolo 500 miliónov mariek, zatiaľ čo Adidas mal trikrát toľko.

Kôň, na ktorého Armin stavil, bol intenzívny marketing. Táto taktika mu istú dobu vychádzala, do reklamy vrážal čoraz väčšie sumy, ale firma sa postupne uchyľovala k masovej výrobe a kvalita produktov začala zaostávať za vždy inovatívnym Adidasom. To sa dlhodobo prejavilo aj na predaji a Puma sa tak musela uspokojiť s tretím miestom na trhu, keďže obe firmy medzitým predbehla americká spoločnosť Nike.

Adi zomrel v roku 1978 vo svojom rodnom meste. Ani po smrti však bratia k sebe nenašli cestu – ich hroby ležia na opačných koncoch cintorína v Herzogenaurachu. Dnes však už napätie medzi značkami poľavilo. V roku 2009 na Medzinárodný deň mieru sa dokonca po prvýkrát stretli futbalové mužstvá Pumy a Adidasu v priateľskom zápase, ktorý pomenovali Pohár mieru, a tým navždy symbolicky zakopali vojnovú sekeru.

Koniec rodinného biznisu

Vplyv rodín sa koncom 20. storočia začal vytrácať, čo vyústilo do predaja spoločností rôznym investorom. V roku 1989 sa Adidas pretransformoval na akciovú spoločnosť a o rok neskôr rodina predala väčšinový podiel vo firme. Nasledovalo obdobie realizácie nových projektov v oblasti športu a módy, z ktorých drvivá väčšina bola úspešná.

V roku 2006 zavŕšil Adidas akvizíciu firmy Reebok v hodnote 9,5 mld. eur. V súčasnosti má Adidas takmer 57 000 zamestnancov vo viac ako 100 krajinách sveta. V roku 2017 boli ich tržby na úrovni 21,2 mld. eur a hodnota značky bola stanovená na 9,2 mld. dolárov (8,1 mld. eur).

Puma sa stala akciovou spoločnosťou už v roku 1986. Jej akcie sú obchodované na frankfurtskej a mníchovskej burze a vlastníkom je investičná spoločnosť Kering, ktorá vlastní viacero svetových značiek.

Puma takisto rozšírila pole svojej pôsobnosti do viacerých oblastí. Jednou z najvýraznejších je v súčasnosti okrem tímových športov oblasť motošportu, kde je Puma primárnym výrobcom oblečenia pre preteky Formuly 1 a takisto NASCAR. V súčasnosti zamestnáva viac ako 13 000 ľudí a produkty distribuuje do viac ako 120 krajín sveta. Tržby spoločnosti za rok 2017 predstavovali 4,1 mld. eur.

(bac)

FOTO: adidassler.org, facebook.com/pg/Adi-Dassler, adidas.com

Odpovedať