Najúspešnejšia živnostníčka 2015: Japonci boli veľmi prekvapení, že som mladá a žena

Podnikať začala veľmi mladá. Nemala ani 20 rokov, keď získala lukratívnu objednávku na keramiku do Japonska. Láska k hline je neopustila ani po rokoch. Renáta Hermysová sa rozhodla zachovávať dedičstvo našich otcov výrobou tradičnej ľudovej majoliky. V jej chránenej dielni Majolika R, kde dáva príležitosť realizovať sa zdravotne postihnutým, vzniká vyše 200 rôznych druhov výrobkov. Unikátnosť tohto podniku so srdcom podčiarkuje fakt, že s ňou spolupracujú cestovné agentúry, ktoré ponúkajú zahraničným hosťom z celého sveta exkurzie do jej výrobne.

Ako ste sa dostali ku keramike? Kto vás ju naučil vyrábať?

Počas základnej školy som začala chodiť maľovať k scénickému výtvarníkovi Ladislavovi Hupkovi, ktorý mi vštepil lásku k maľovaniu. Začala som študovať keramiku na výtvarníckej škole v Pezinku. Hneď po jej ukončení som sa zamestnala v slovenskej ľudovej majolike Modra. Zo začiatku som robila na hrnčiarskom kruhu a zároveň som študovala večernú školu keramiky.

Po skončení štúdia som dostala ponuku viesť tím ľudí priamo vo výrobe. Robila som majsterku surovej výroby. Pod sebou som mala do dvadsaťjeden ľudí ako devätnásťročná, ale túžila som ísť do sveta. Po čase som sa vrátila a začala som vyrábať slovenskú ľudovú majoliku do Talianska. Začínala som sama a dnes mám 9 milých kolegov.

Čo vás priviedlo na myšlienku podnikať práve v tejto oblasti?

Nakoľko som chcela ísť pracovať do zahraničia ešte za socializmu, vtedajší zamestnávateľ mi neumožnil neplatené voľno. Dala som teda výpoveď, a keďže za socializmu musel každý pracovať, otvorila som si živnosť. A pustila som sa do tvrdej práce. Ako prvá prekážka bola v mojej prevádzke elektrická energia, tak sme vybudovali na vlastné náklady trafo stanicu. Nakúpili sme stroje, zariadenia a začala som podnikať. Získali sme ochrannú patentovanú známku Slovenska ľudová majolika R a certifikát o nezávadnosti našich výrobkov. Naša prevádzka má 350m2. Tu prebieha celý výrobný proces, v ktorom vzniká asi dvesto druhov výrobkov v rôznom prevedení.

Ako do toho zapadol nápad s chránenou dielňou?

Nápad vytvoriť chránenú dielňu mi dala kamarátka pred siedmymi rokmi. Trvalo to vyše roka, než som dostala povolenie a štatút chránenej dielne. Ľudí s hendikepom som však zamestnávala už niekoľko rokov predtým. Nikdy som nepripisovala dôraz tomu, či je človek zdravý alebo má nejaký zdravotný problém.

Pracujú u vás teda len zdravotne postihnutí?

U mňa pracuje 5 zamestnancov s vysokým hendikepom a 4 zamestnanci bez zdravotného postihnutia. Mám ešte niekoľkých zamestnancov na dohodu, ktorí pracujú v našej predajni na Klobučníckej 3 v Infocentre v Bratislave. Ďalší brigádnici sa nám starajú o prevádzky v Podhájskej a na Pieninách, kde sú sezónne predajne.

Musia zamestnanci prejsť kurzom? Alebo prijímate už vyučených keramikárov?

Keď prijmeme hendikepovaných ľudí, mnohí k nám prichádzajú bez akéhokoľvek vzťahu k práci a učíme ich všetko od nuly. Nemusia byť vyučení. Hľadám síce zamestnanca, ktorý má nejakú prax, ale samozrejme prijímame aj bez praxe, ale s túžbou, odhodlaním niečo nové sa naučiť a pracovať.

Mám v tíme veľmi šikovných ľudí. Niektorí sú u nás zamestnaní 17 rokov. A stále hľadám nových ľudí.

Mali ste v začiatkoch obavu postaviť sa na vlastné nohy?

Na začiatku som mala obavy, strach, ale zároveň som si verila. Práca s hlinou a keramikou ma bavila a stále baví. Začiatky boli ťažké, ale som šťastná, že som to zvládla. Samozrejme bez podpory rodiny a priateľov by to nešlo.

Ako sa vlastne rodili prvé výrobky?

Naša výroba spočíva v tradičnej ľudovej majolike. Tvary a dekóry sú dané. Chcela by som zachovať dedičstvo našich otcov pre ďalšie generácie. Samozrejme dnes je obohatená aj o moderný dizajn. Návrhy si robíme sami, prípadne s mladými dizajnérmi.

Kam do sveta sa vaša keramika dostáva?

Najďalej sa dostala do Japonska do Nagana. Vyvážali sme keramiku aj do Ameriky do New Jersey. Prezentovali sme keramiku počas olympijských hier v Pekingu v roku 2008. Boli sme na rôznych výstavách cestovného ruchu s agentúrou SACR: v Brusseli, Berlíne, Ultrechte, Varšave, Kyjeve. Boli sme na výstave vo Viedni v roku 2014, ďalej sme sa zúčastnili Veľtrhu v Prahe 2013, Veľtrh v Londýne 2013, Veľtrh v Berlíne 2013, zúčastnili sme sa na Euro Markete v Sint Niklaas v Belgicku, dokonca dvakrát. Na tento Euro Market prišlo približne milión ľudí.

Dodávame keramiku na Veľvyslanectvo v Sofii. Minulý rok sme boli na Holiday Praha, kde nás pozvali aj teraz. Tento rok sme robili krásne tvorivé dielne v Bruseli.

Veľmi peknú objednávku s vytvoreným vlastného dizajnu sme mali na Majstrovstvá Európy v krasokorčuľovaní 2016, kde sme vytvorili malú keramickú korčuľu s tradičným motívom. Túto objednávku nám zadala Bratislava tourist board.

Zákazka do Japonska bola na olympijské hry. Ako ste sa k nej dostali?

Áno, zákazka bola na zimné olympijské hry do Nagana. Osobne som sa stretla s japonskými odberateľmi na rokovaní vo vtedajšom hoteli Fórum, terajší Crowne Plaza. Videli naše výrobky priamo v hoteli, v malej predajni. Pozvali nás na rokovanie a keďže som bola mladá, sprevádzal ma otec a tlmočníčka. Japonci sa neustále obracali na môjho otca s otázkami. Ten ich po chvíli zastavil a povedal, že majiteľkou firmy som ja. Zostali veľmi prekvapení z toho, že som mladá a žena. Celý kontrakt prebehol úspešne. Išlo o dva kamióny keramiky, ktoré boli zaplatené akreditívom. Z Nemecka k nám prišiel kontrolór objednávky na kontrolu kvality výrobkov. Po nej bola zákazka odoslaná. Trvalo nám to polroka.

Ozývajú sa vám zákazníci zo zahraničia?

Áno, nakoľko robíme exkurzie výroby pre zahraničných turistov. Sami si odnášajú naše výrobky do zahraničia. Vďaka spolupráci incomingových cestovných agentúr máme turistov viac.

Sympatický spôsob prezentácie slovenských ľudových tradícií. Ako často k vám príde takýto turnus a odkiaľ sú?

Ľudia k nám prichádzajú z celého sveta. Ako napríklad Nemci, Holanďania, Švédi, Nóri, Rakúšania, Španieli, atď. Veľký záujem o naše výrobky prejavujú Američania. Nakupujú ich s nadšením.

Čo je na vašej práci najťažšie?

Najťažšie je zohnať pre našu chránenú dielňu objednávky. Skôr ako na Vianoce.

Nájdete si stále čas na tvorbu, alebo vás viac pohlcujú podnikateľské papierovačky?

Áno, čo sa týka papierovania. Je to náročné. Keď mám voľný víkend alebo menej nabitý deň, rada si vytvorím vlastné výrobky. Mnohokrát vytváram návrhy pre mojich zamestnancov.

Aké máte plány do budúcna? Máte nejaký nesplnený podnikateľský sen?

Môj sen je škola. Keramická škola. Chcem zachovať túto tradíciu. Momentálne nie je žiadna škola, kde by sa ľudia učili. Rada by som si splnila tento sen.

Môj nový plán je spolupráca s firmou EPIC, s pánom Billom Gamackom a začať s vývozom keramiky do Austrálie. Projekt je o spolupráci dvoch chránených dielní. Naša, tu na Slovensku a druhá v Austrálii, ktorá vytvorí nové pracovné miesta pre hendikepovaných ľudí.

Čo pre vás znamená minuloročné ocenenie „Najúspešnejšia živnostníčka“?

Je to najväčšie ocenenie v mojom živote.

Som veľmi poctená, že si niekto všimol moju dlhoročnú prácu, v ktorej ide o viac ako len podnikať. Vôbec som neverila, že by som mohla vyhrať s mojou keramikou a chránenou dielňou. Dalo mi to novú silu, chuť do práce a viac bojovať za zachovanie nášho tradičného ľudového remesla a ukázať ostatným ľudom, že aj s hendikepovanými ľuďmi sa dá pracovať.

Prečo by sa mali podnikateľky do tejto súťaže prihlásiť?

Neviem, či by sa mali prihlásiť podnikateľky. Skôr by si mal niekto všimnúť ich prácu a prihlásiť ich za nich, ako je to v mojom prípade. O to viac ma to teší.

Je to nová skúsenosť, možnosť spoznať nových ľudí, ale hlavne pocit, že čo robíte, je prospešné. Dobijete sa energiou pracovať viac a viac, možno sa niekedy viac ani nedá. V prvom rade vám musí vytvoriť podmienky rodina.

Rozhovor pripravila Jana Katreniaková