Jakub Nagy a jeho tím patria k slovenskej inovátorskej špičke. Hoci všetci sú ešte stále tínedžeri. Už dlhšie zveľaďujú svoj medzinárodne úspešný nápad – Projekt Picoballoon. Nedávno so svojou aplikáciou vyhrali súťaž amerického vojenského námorníctva. JAKUB NAGY, ktorý svoj nápad rozvíjal v coworkingu i Akcelerátore NPC v Bratislave, nám porozprával o úskaliach podnikania mladých, možnostiach financovania nápadov, šanciach preraziť aj o úspechoch celého tímu.

Pamätáš si, kedy si zistil, že ťa mimoriadne zaujímajú technické veci?

Prakticky odmalička. Najprv to boli najmä stroje na stavbe, mal som aj kostým Boba staviteľa zo známej rozprávky. Ešte som bol len prvák či druhák na základnej škole, a hoci som o časticovej fyzike nič nevedel, chcel som pracovať v CERNE (Európska organizácia pre jadrový výskum, pozn. red.), kde je najväčší urýchľovač častíc na svete. Asi v deviatich rokoch som sa dostal aj k elektronike. U babky som našiel starú ruskú hračku, kde sa rozsvieti svetielko, keď sa správne spojí obvod. Pozrel som si, ako to funguje, a postavil si vlastnú verziu. Potom som robil odpaľovače na ohňostroje a kadejaké iné elektronické záležitosti. Učil som sa programovať. Teraz, postupom času, už pracujeme s najmodernejšími technológiami.

Mal si nejakú technickú oporu v rodine?

Ani nie, príbuzní sa venujú iným veciam. Hádam len dedko, ktorý pracuje v teplárni. Ten mi nosil nejaké vyradené súčiastky a dielce. Ja som si tiež rozoberal staré prístroje a konštruoval nové. Cestu k tomu som si našiel úplne sám.

Rozpoznali učitelia tvoj talent? Alebo rodičia?

Áno. Keď učitelia hovorili rodičom, že sa veľmi veľa pýtam a veľa rozprávam o odborných veciach, začalo sa to riešiť. Napríklad keď som bol tretiak, chodil som na chémiu so siedmakmi. A tak som od šiestej triedy nastúpil do školy pre mimoriadne nadané deti v Bratislave. V septembri nastupujem do septimy.

PROJEKT PICOBALLOON

Prvý raz si na seba a svoj tím výraznejšie upozornil vďaka Projektu Picoballoon, v ktorom vyvíjate ultraľahké meteorologické balóny s pokrokovými technológiami. Prečo práve tento smer?

V prvom rade to pre mňa bola technologická výzva. Chcel som sa naučiť niečo nové, čo môžem v budúcnosti využiť. Hvezdáreň a planetárium v Brne organizovala v spolupráci so Slovenskou organizáciou pre vesmírne aktivity súťaž picoBalloon Challenge. Skončil som na druhom mieste. Postupne sme vývoj posúvali vyššie, začali sme pracovať vo väčšom tíme, prichádzali nové nápady. Teraz už prechádzame ku komerčnejšiemu vývoju a výskumu. Pripravujeme biznis model, pracujeme na kalibrácii a certifikácii našich balónov, chceme uviesť do života vypúšťacie stanice. Máme partnerov, ktorí nám pomáhajú dostať sa na stále vyššiu úroveň.

Koľko ľudí je v tíme?

Je okolo toho naozaj veľa práce. Programovanie balónových sond, spracúvanie získaných údajov, marketing, dizajn, weby, komunikácia s partnermi. Dokopy je nás okolo dvadsať, najaktívnejších asi osem. Podľa toho, kto má koľko času. Vďaka platforme noove.org, ktorú sme založili, sme mali spolupracovníkov aj z iných krajín. Teraz v tíme prevažujú Slováci. Pracuje sa nám tak jednoduchšie, flexibilnejšie. Firma GOSPACE nám sponzoruje laboratórium vo vedeckom parku UK, takže máme aj miesto, kde sa môžeme stretávať.

Čo presne si pod pojmom pikobalón máme predstaviť?

Meteorologické balóny sa vypúšťajú aspoň sto rokov. Spoločne s lietadlami, pozemnými meteostanicami a ručnými meraniami sú dôležité pre predpovede počasia a klimatológiu. Denne sa po celom svete vypustí aj 2 500 balónov. Letia krátko, väčšinou za hodinu prasknú. Pikobalóny poznáme asi desať rokov. Sú to balóny s veľmi malou a čo najľahšou elektronickou sondou. Mali by zozbierať nejaké informácie a poslať ich. Konštruujú ich väčšinou rádioamatéri, a tak je využitie zozbieraných informácií minimálne. My chceme široký potenciál pikobalónov využiť v meteorológii.

Ako presne?

Chceme skonštruovať čo najľahšiu a najmenšiu sondu. Najnovšia má len 1 gram (spolu so solárnymi panelmi 5 gramov) a jej veľkosť sa dá prirovnať k dvojeurovej minci. Musí míňať minimum energie, vydržať mechanické zaťaženie, veľké rozdiely teplôt a popritom pracovať spoľahlivo. Pracujeme na tom, aby mali sondy presne skalibrované merania, aby pikobalóny vedeli medzi sebou komunikovať, a ak bude treba, posielať si navzájom dáta. Aby vedeli lietať aj v noci, hoci využívajú solárny pohon. Vyvíjame aj vypúšťacie stanice, malé, kompaktné, na solárny pohon. V ideálnom prípade by sme ich rozmiestnili na viacerých miestach po celom svete. Náš dlhodobý cieľ je vypustiť tisíce balónov. Máme presne sformulované ciele, čo chceme dosiahnuť, aký priestor nimi obsadiť. Ak dokážu letieť týždeň, a nie hodinu, pokryjú svojimi meraniami obrovskú plochu. Bude to ekonomickejšie riešenie, získané dáta sa využijú v meteorológii. Náš systém je navrhnutý globálne. Aby mohli fungovať všetky jeho benefity, musí byť zapojených veľa krajín a vypustených veľa balónov naraz.

Ako sondy vyrábate?

Prototypy, samozrejme, ručne. Je to veľmi náročná, jemná práca s drahými nástrojmi. Niektoré súčiastky sú len také milimetrové smietka a osádzajú sa pod mikroskopom. Treba veľa skúseností a šikovnosti. Musí to tak byť, lebo potrebujeme sondu testovať. Až keď máme konečné riešenie, môžeme si sondy dať vyrobiť pásovo. Základné dosky nám robia exkluzívne v Číne, komponenty pochádzajú z Číny, USA či Nemecka. Kompletizáciu nám robí slovenská firma. Napriek tomu, že sondy ešte nie sú certifikované, už teraz je po nich dopyt z celého sveta.

Váš tím spolupracuje s firmami, ktoré sú špičkou vo vašom odbore. Vaším hlavným partnerom je napríklad MicroStep-MIS, firma, ktorá dodáva meteostanice, letecké systémy či radary do celého sveta. Nestalo sa ti nikdy, že ťa podceňovali pre tvoj vek?

Väčšinou mám presne opačnú skúsenosť. Ľudia, čo sú na vysokých pozíciách, buď sami začínali veľmi skoro podnikať, alebo to na základe svojich skúseností chápu. Preto sú prívetiví a rešpektujú nás. Je veľa firiem, ktoré majú projekty pre študentov, takže to nie je pre nich nič nové. Som veľmi rád, ak sa nám podarí nadviazať spoluprácu s renomovanými spoločnosťami. Znamená to, že sme ich presvedčili. Že máme výsledky, ktoré stoja za pozornosť.

PROJEKT PRE AMERICKÉ VOJENSKÉ NÁMORNÍCTVO

Nedávno sa tvoje meno a tvoj tím spomínali v súvislosti so súťažou pre americkú armádu, ktorú ste vyhrali. O čo išlo?

Keď nás jeden z dlhodobých mentorov – Andrej Mošať, zakladateľ Myspectral – upozornil na túto výzvu, povedal, že to bude pre nás hračka. Zvládli sme to, ale trvalo to dva mesiace a nebolo to bez problémov. Výzvu vyhlasovala organizácia Naval Sea Systems Command, ktorá navrhuje, vyvíja a servisuje vojenské lode. Potrebovali si overiť, či je možné navrhnúť nejaké riešenie, ktoré by uľahčilo opravy lodí priamo v teréne. Aby nemuseli mať na lodi sklady plné náhradných dielcov, ale aby ich inžinieri mohli vyrobiť na 3D tlačiarni priamo na lodi. Nové technológie to, samozrejme, umožňujú. Problémom je, že väčšina dielcov, ktoré sa často kazia, nemá digitálne „dvojča“. Úlohou teda bolo naprogramovať softvér, ktorý by po zadaní len niekoľkých parametrov dokázal vyrobiť náhradnú súčiastku.

Čo všetko ste mali odovzdať?

V zadaní sme spracúvali koliesko od ventilu tak, aby stačilo zadať pár údajov a mohlo sa vyrobiť priamo na lodi. Oni vlastne potrebovali len jednoduchú konzolovú aplikáciu ako z deväťdesiatych rokov, súbor, ktorý sa na počítači spustí a môže sa tlačiť 3D. My sme však k tomu dali aj pridanú hodnotu, keďže vo všetkom sme perfekcionisti. Výsledkom bola veľmi pekná, úhľadná aplikácia, ktorá napokon vyhrala.

Spomínali ste problémy. Aké?

Krátko pred uzávierkou súťaže sme si mysleli, že máme hotovo. Ukázalo sa však, že aplikácia sa síce otvára na programátorovom počítači, ale na inom už nie. Sedeli sme nad tou chybou od desiatej večer do piatej rána. Pracovali sme nepretržite už dvadsať hodín bez prestávky. Pred piatou ráno už bola skoro nulová šanca, že chybu odstránime. Zvažovali sme, že to pošleme aj s chybou, ale nesplnili by sme podmienky. Napokon sa nám to na poslednú chvíľu podarilo. Za hodinu sme dopísali dokumentáciu a doslova pár sekúnd pred uzávierkou sme to poslali.

Koľko ľudí z tímu sa na tom vytrápilo?

Pracovali na tom Martin Bekeč ako programátor 3D algoritmu, Viktor Demčák ako dizajnér, Adam Bednář mal na starosti právnu zložku a ja.

Čo bude ďalej?

Vlastne sa nás to už netýka. Súťaž sa skončila, my sme vyhrali nejakú sumu a tým sa to pre nás končí. No to sme vedeli. Oni si overili, čo potrebovali, a v ďalšom kroku zrejme nakontraktujú nejakú veľkú firmu, ktorá rozvinie náš nápad a vo veľkom ho aplikuje do praxe.

PODNIKANIE MLADÝCH

Aké možnosti financovania majú podobné projekty, aké robíte vy?

Existujú možnosti pre projekty v prvej fáze. Menšie sumy, ktoré dopomôžu k rozbehu. Granty orientované na študentov sa dajú získať, ponúkajú ich nadácie mnohých podnikov. Chýba následná fáza, granty povedzme v rozmedzí od 20- do 50-tisíc € na projekty, ktoré okrem chodu firmy potrebujú investovať aj do výskumu a vývoja. Získať taký grant z EÚ je takmer nemožné, aplikačný proces je príliš zložitý. Riešili sme to niekoľko mesiacov, radili sme sa aj priamo s Bruselom. Na Slovensku by nám niektoré firmy dokázali pomôcť, ale to by bolo treba zaplatiť. A to si nemôžeme dovoliť. Navyše nám nikto negarantuje, že peniaze získame. Veľmi by pomohlo, a určite nielen nám, ak by granty takejto strednej veľkosti mali menej zložité prihlasovanie. Veľkou pomocou by boli aj univerzitné inkubátory, kde by študenti mohli svoje projekty rozvíjať.

V Národnom podnikateľskom centre v Bratislave ste absolvovali pobyt v Coworkingu aj v Akcelerátore. Čo vám toto obdobie dalo?

Bolo veľmi fajn mať miesto na prácu i stretávanie, čo je vždy lepšie ako online. Absolvovali sme nejaké konzultácie, čo bolo tiež veľmi užitočné. Podobné projekty, ktoré sú hradené z EÚ, sú výborné, ale podľa nás nie je ich potenciál optimálne využitý pre potreby mladých podnikateľov. Minimálne nám chýbala možnosť využívať služby coworkingu dlhšie, vďaka čomu sa vytvorí komunita, v ktorej si môžu byť ľudia navzájom veľmi užitoční. No chápem, že projekty EÚ sa riadia nejakými navrhnutými pravidlami, ktoré sa nedajú za pochodu meniť. Do Inkubátora, ktorý je v NPC tiež, sme ísť nemohli, lebo sme ešte nespĺňali podmienky.

Pri počítači tráviš veľa času, komunikuješ so svojím tímom, ideš do všetkého naplno. Ako relaxuješ?

Pravda je taká, že sa mi práca ťažko dostáva z hlavy. Nemám rád pasívny oddych, moja nočná mora je dovolenka pri mori na jednom mieste. Keď niekam ideme, program musí byť aktívny. Lyžujeme, chodíme na dvanásťhodinovú turistiku. Napríklad teraz sme boli v Jordánsku, bývali sme na siedmich miestach, veľmi veľa sme toho videli. Takýmto štýlom viem úplne vypnúť a oddýchnuť si. Som presne ako môj otec, aj on to má takto nastavené.

Vysoká škola? Máš nejaký plán?

Vysoká škola musí zatiaľ počkať. Projekt má prednosť pred osobnými ambíciami. Hoci nie som vo svojom tíme nejaký nadradený šéf, cítim zodpovednosť za svojich kolegov. Pre to, ako je teraz projekt nastavený a v akej fáze je, mám obavu, že ak by som odišiel, nedotiahli by sme ho do konca. Alebo aspoň na istú úroveň.

Máš vysnívanú vysokú školu?

Veľké svetové univerzity priťahujú tých najlepších na svete. To je obrovská možnosť aj pre môj rozvoj. Pre mňa je dôležité, aby na škole bola možná medzidisciplinárna spolupráca. Napríklad v jednej budove je nukleárny reaktor, v druhej elektrónové mikroskopy. V ďalšej sa testuje elektronika alebo sa pracuje s nanotechnológiami. A sú tam ľudia, ktorí toto všetko vedia ovládať a ja sa budem môcť od nich učiť.

Bariéry v podnikaní mladých

ADAM BEDNÁŘ (spolupracovník v tíme, bývalý člen Coworkingu a Akcelerátora v NPC)

Ako študenti podnikajú inde

Keď sme sa snažili založiť firmu, hľadali sme možnosti. Najlepšie nám z toho vyšla Veľká Británia, kde je veková hranica podnikania 16 rokov. Aj česká legislatíva umožňuje podnikanie so súhlasom rodiča alebo patróna a so súhlasom súdu. To je cesta, ktorá sa nám páči. Zaujímavo fungujú i v Holandsku. Tam sú povolené určité právne formy podnikania študentov, ale zakázané sú určité rizikové podnikateľské zámery. To by mohla byť dobrá cesta aj u nás. Viem si predstaviť, že štát by mohol sústrediť svoju energiu a pozornosť pri podpore konkrétnych zámerov podnikania mladých.

Podpora pre študentov

Nám sa podarilo získať granty od rôznych nadácií, ale tie boli zamerané len na vybavenie, nie na samotnú technológiu, vývoj a výskum. Práve táto fáza je pre nás kľúčová, nevyhnutná a vyžaduje si investované peniaze. Bez partnera, ktorý je ochotný zaplatiť drahý vývoj a výskum, sa nevieme posunúť.

Šanca získať grant z EÚ je prakticky nulová, lebo je to byrokratické peklo, ktoré študenti bez právnikov nevedia vyriešiť. A ak aj náhodou áno, šancu získať grant majú zväčša menej rizikové firmy a projekty. Nie študenti. A podľa našich informácií zatiaľ neexistujú v rámci EÚ projekty, ktoré by sa zameriavali výhradne na podnikajúcich študentov.

Čo by študentom mohlo pomôcť

Bolo by fajn, ak by študenti na začiatku dostali možnosť zadarmo využívať dostupné nástroje – mám na mysli napríklad CNC frézy alebo online nástroje na tvorbu videí… Čokoľvek v tomto duchu, čo im môže pomôcť. Od toho by sa mohli odraziť, potom si už na svoje projekty dokážu niečo zarobiť.

Projekty ako Národné podnikateľské centrum, ktorého sme boli súčasťou, sú výborné v začiatkoch, ale ich potenciál ani zďaleka nie je využitý. Taký Coworking alebo Creative point by mohli mať komunitný charakter a optimálne by bolo dlhodobé členstvo. Chápeme však, že tieto veci sú nastavené v podmienkach a nedajú sa len tak meniť.

Prokop Slováček
Foto: Marek Baláž, Project Picoballoon, Filip Nagy/Red Bull Content Pool