Remeslo už nemá zlaté dno?

Štát by mal prevziať späť zodpovednosť za to, aké remeslá potrebujeme, a stanoviť kvóty na ich výučbu. Inak sa nedá zabrániť, aby niektoré úplne nevymreli, hovorí prezident Slovenského živnostenského zväzu a podpredseda Cechu strechárov Slovenska STANISLAV ČIŽMÁRIK.

STANISLAV ČIŽMÁRIK

Na stredných školách sa rušia remeselné odbory a na trhu máme nedostatok remeselníkov. V čom vidíte hlavné dôvody tejto situácie?

Úbytok žiakov na remeselných odboroch má dlhodobý vývoj. Vzdelávanie sa do veľkej miery stalo biznisom – nehľadí sa na to, čo spoločnosť potrebuje, ale skôr na to, ako získať čo najviac žiakov a udržať si ich s minimálnymi výdavkami tri, štyri roky. Iným dôvodom je, že náročné remeslá, ako klampiar, tesár, alebo strechár, potrebujú vybudovať zázemie učební s modelmi striech či strojným vybavením, kde si žiaci precvičujú svoje remeslo a míňajú aj materiál. Nemožno sa potom čudovať ani riaditeľom škôl, ktorí od záujmu o takéto remeslá skôr odradzujú a premiestnia si prihlásených žiakov na také remeslá, ktoré sú pre školu „ekonomickejšie“. Rozsah názvov mnohých stavebných remesiel je nezmyselne široký a na úkor klasických remesiel sa učia odbory, ktoré ani nie sú potrebné. Tak napríklad klampiari klesajú v štatistikách až na nulové stavy. Často sa ma pýtajú, koľko teda by sme potrebovali napríklad klampiarov. A moja odpoveď je jasná: akékoľvek číslo väčšie od nuly je prínosom. Teda minimálne jedna trieda na každý kraj. A to platí pre všetky ohrozené základné stavebné remeslá.

V minulosti si vychovávali učňov samotné firmy, napríklad Baťa, ale aj ďalší.

Stavebníctvo dnes nemá veľké stavebné firmy, ktoré by mali záujem vychovávať si učňov. A developeri takýto záujem už vôbec nemajú. Na druhej strane drobní živnostníci a malé stavebné firmy, ktoré robia subdodávateľským spôsobom a tvoria drvivú väčšinu stavebníctva, nevedia zabezpečiť vyhovujúce podmienky. Preto sa značná časť mládeže presúva na veľké firmy, pre ktoré zabezpečovať duálne vzdelávanie nie je žiadny problém. Ale to sú hlavne podniky automobilového priemyslu, chémie či elektroniky. Samozrejme, sú to dôležité odvetvia národného hospodárstva a treba ich za ich činnosť len pochváliť. Ja chcem však poukázať na nevyváženosť, na neprimeranosť, ktorá nastáva medzi menovanými odvetviami a stavebníctvom, či inými odvetviami.

Remeselníkov je bohužiaľ čoraz menej.

Čo by dokázalo tento stav zvrátiť?

O tom máme úplne jasnú predstavu. Štát by mal prevziať na seba späť zodpovednosť za to, aké remeslá spoločnosť potrebuje, a mali by sa stanoviť minimálne kvóty na ich výučbu. Iba tak sa dá zabrániť, aby niektoré klasické stavebné remeslá úplne nevymreli. Rokovali sme o tom na rôznych úrovniach, ale bezúspešne. Situácia je taká, že sa kompetentní spoliehajú nie na zdravý rozum, ale na bezduchú štatistiku. Ako som už uviedol, zobrať do výučby klampiarov či strechárov je drahá záležitosť. Ak sa tam aj niekto prihlási, presmerujú ho inde a podajú hlásenie, že nie je napríklad o klampiarov záujem. A čo sa udeje? Vyradia im tento odbor zo systému a vec je vybavená. Je to šokujúce, ale takto sa doslova manipuluje s potrebami remesiel pre našu spoločnosť.

Pozitívne príklady neexistujú?

Ale áno. Napríklad riaditeľ SOŠ technickej v Košiciach má vzorné učilište a vyučuje stavebné remeslá. Má dostatočné priestory pre modely striech, ale aj vzorné vybavenie priestorov pre iné odbory. Pre každé remeslo majú učni odlišné oblečenie, na skrinkách majú logá svojho remesla, skrátka, vzťah k remeslu sa v nich veľmi pekne pestuje. Aby nám to však takto fungovalo všade, nemožno sa spoliehať len na nadšenie riaditeľa pre vec. Potrebujeme systém, ktorý by vytváral nielen správnu motiváciu, ale i povinnosť a záväzok mať dobré podmienky pre výučbu aj tých najnáročnejších remesiel.

Čo ak sa na potrebné opatrenia nepristúpi?

Remeselné práce budú vykonávať nekvalifikovaní ľudia. S patričnými dôsledkami. Nesprávne je aj spoliehanie sa na to, že k nám prídu remeselníci zo zahraničia. Tí majú tendenciu ísť „o dom ďalej“, nie sú stabilným vyriešením potrieb nášho stavebníctva. Situácia nie je dobrá a z jednaní s kompetentnými by som povedal, že naše poznatky z praxe sú im ľahostajné. Pritom často rokujeme s riaditeľmi stredných škôl, takže si dovolím povedať, že kompetentným tlmočíme aj ich požiadavky a názory.

Na trhu práce je nedostatok remeselníkov.

Dokáže Slovenský živnostenský zväz do situácie nejako konštruktívne zasahovať?

Na zlepšovaní podmienok pre živnostníkov a malých podnikateľov neustále pracujeme. Vydávame rôzne desatorá či iné aktivizačné dokumenty, ktorými oslovujeme kompetentné orgány. Na rozdiel od iných odvetví, kde sme rokovali aj priamo s ministrom, s ministerkou školstva, sme sa zatiaľ na rokovanie nedostali a naše návrhy na iných úrovniach na tomto ministerstve neviedli k požadovaným výsledkom.

V čom vidíte pozitíva a úskalia remeselníckej práce?

Hoci sám nie som remeselník, cítim sa ním byť. Som absolvent SPŠ stavebnej s maturitou, celý život pracujem na stavbách s remeselníkmi a poznám ich potreby. To, čo je potrebné k dobrej práci remeselníka, je jeho vzťah ku kvalite vykonávaných činností a potešenie z toho, že zanecháva po sebe kus dobre vykonanej práce. Je to pekný pocit, keď i po rokoch sa môže človek pozrieť na svoje dielo s hrdosťou na jeho kvalitu. Čo sa týka úskalí, najväčším problémom je už spomínaný nedostatok kvalitných a kvalifikovaných ľudí na trhu práce. A samozrejme, vysoké daňové a odvodové zaťaženie živnostníkov, ktoré je však taktiež dlhodobým problémom.

Ak by ste sa dnes rozhodovali o svojom budúcom povolaní, rozhodli by ste sa rovnako?

Určite. Strechy sú mojím koníčkom a v takom prípade je radosť chodiť do práce. Doprial by som tento pocit všetkým ľuďom. A myslím si že, to pre remeselníkov platí vo veľkej miere, preto treba už v žiakoch pestovať hrdosť na svoje remeslo. V tomto má naše školstvo, ale i celá spoločnosť, veľkú rezervu. Rodičia sú prví, čo motivujú svoje deti, ale často nesprávnym smerom. Byť dobrým remeselníkom je pre nich málo a hľadajú pre svoje dieťa iné uplatnenia, čím im v mnohých prípadoch vlastne sami škodia. Nie každé dieťa túži po intelektuálnej životnej dráhe, mnohé sú šťastné, keď môžu vytvárať diela a tešia sa z toho, čo dokážu manuálne vyrobiť. Tu by mohli veľkú rolu zohrávať aj poradcovia na školách. Aby potencionálne dobrí remeselníci nekončili na školách, z ktorých si potom nevedia nájsť vhodné zamestnanie.

Petra Palenčárová
Foto: Slovenský živnostenský zväz