DANIEL RUŠAR je tréner a kouč sociálnych a komunikačných zručností. Tvrdí, že ich musíme dennodenne rozvíjať, lebo mať iba vedomosť – hard skills – už dávno nestačí. S vedomosťou treba pracovať, vnímať, že ju máme, a využiť ju vo svoj prospech. To sa deje prostredníctvom mäkkých zručností – soft skills.

Povolanie tréner a kouč sociálnych a komunikačných zručností je pre bežného človeka možno trošku neuchopiteľné. Priblížte, o čo vlastne ide?

V mojom ponímaní je to sprievodca rozvoja toho druhého. Nie som mentor, niekto, kto vie viac ako druhý človek. Ja pri svojej práci verím, že kto má problém, má aj riešenie. Verím sile otázok, kladiem klientovi také, aby prostredníctvom nich nachádzal odpovede, aké potrebuje. Aby mu pomohli riešiť problémy, ktoré pociťuje. Poradím, ak treba, ale nementorujem. Za základné sociálne zručnosti, ktoré pomáham rozvíjať, považujem schopnosť komunikovať s druhým človekom, prejaviť oňho záujem. Vedieť, ako ho počúvať, klásť otázky, dohovárať sa, presviedčať, reagovať v stresových situáciách, byť kreatívny či asertívny. V práci, doma, pri dennodennej vzájomnej interakcii človeka s človekom.

Máte pocit, že prestávame komunikovať? Že nám online doba uberá z tejto schopnosti?

Isté je, že nové online technológie nás nútia ustavične sa prispôsobovať novým a novým veciam. Nestačí pohybovať sa iba vo vyjazdených koľajach. Všade okolo nás sú nové tlaky. Tie nás dostávajú do stresových situácií a v nich sa často môže strácať schopnosť optimálne komunikovať. Rešpektujúco voči druhému, ale aj voči sebe. Nemám pocit, že za to môže tzv. online doba. Pretože optimálne komunikovať predsa môžeme aj online. Ide skôr o to, že schopnosť komunikovať je zručnosť, ktorú sa síce postupne naučíme, ale potrebujeme ju každodenne trénovať. Aby sme obstáli v stále nových a nových situáciách, ktoré prináša deň a vzájomná interakcia s ľuďmi.

„Sme ako rozfúkavači ohňa, ktorí vám dávajú nádej, že sa to dá, že sa to môže zlepšiť, prípadne naučiť.“

Takže skôr nemáme záujem vzdelávať sa v tomto smere? Netrénujeme svoje sociálne zručnosti?

Keď si uvedomíme, že svoje sociálne zručnosti by sme mali neprestajne trénovať a zlepšovať, môžeme nadobudnúť pocit, že nám to berie energiu a zároveň popiera všetko, čo sme sa doteraz naučili. No je to naozaj tak, že každý deň sme v podstate opäť na začiatku, v nových situáciách. Musíme svoje reakcie prispôsobovať, hľadať nové riešenia.

V čom presne spočívajú vaše aktivity?

Ja najviac verím zážitkovému učeniu, vlastnej skúsenosti účastníka, pretože aby si človek niečo nové osvojil, potrebuje to zažiť. Takže prostredníctvom rôznych aktivít podporujem u klientov rozvoj ich sociálnych zručností. Ako kouč mávam s klientom zvyčajne niekoľko stretnutí po sebe, riešime, čo treba. Čo sa workshopov týka, optimálne sú napríklad dvojdňové a môžu sa po nejakom čase pravidelne opakovať. Alebo, ak ide o dlhodobú spoluprácu, tak na pravidelnej báze, napríklad raz za dva mesiace, pripravím workshop na určitú tému.

Často o sebe hovoríte, že silno podporujete introvertov. Prečo? Vy sám sa považujete za introverta, ktorý prekonal sám seba?

Pred rokmi som čítal úžasný článok o človeku, ktorý opisoval pocity introverta núteného vystupovať ako extrovert. Ako mu to berie energiu, keď musí dennodenne opustiť svoju komfortnú zónu. Vtedy som si uvedomil, že to je aj môj prípad. Podľa skúseností z workshopov je extrovertov vždy viac, približne dve tretiny, a vlastne všetko sa im prispôsobuje. Oni nemajú problém vyjadriť sa, povedať svoj názor, vedia, ako ho povedať, neboja sa prehovoriť, komunikovať. No u introvertov je to iné, zložitejšie. Preto podporujem túto skupinu, do ktorej patrím aj ja. Hovorím im, že je možné vystúpiť z roly introverta a správať sa ako extrovert, pri komunikácii, riešení konfliktov, na poradách v práci, doma. Zároveň sa však venujeme tomu, ako cielene pracovať so silnými stránkami introverta, a najmä, ako si dobíjať energiu. Nie je však nutné, aby sa introverti menili, prispôsobovali väčšine, ale aby vedeli zareagovať. Veď sila človeka je v jeho autenticite, nech je akákoľvek.

Zručnosti pre 21. storočie

O mäkkých zručnostiach, tzv. soft skills, o potrebe ustavične ich rozvíjať sa hovorí čoraz viac. Prečo?

Lebo mať iba vedomosť, teda hard skills, už nestačí. S vedomosťou potrebujeme pracovať, vnímať, že ju máme, využiť ju vo svoj prospech. A to sa deje práve prostredníctvom mäkkých zručností. V minulosti sme sa učili komunikovať skôr jednosmerne. Od rodiča k dieťaťu, od učiteľa k žiakovi, od nadriadeného k podriadenému. No vývojom spoločnosti, vývojom jednotlivca vznikla silná potreba komunikovať obojsmerne. A na to potrebujeme mäkké zručnosti.

Ktoré mäkké zručnosti považujete za najdôležitejšie?

Schopnosť komunikovať, vysvetľovať, zvládať konfliktné a stresové situácie, pýtať sa, načúvať, používať kreatívne, tvorivé riešenia, vnímať druhú stranu, rešpektovať ju. Rozvoj mäkkých zručností je ako chodenie do fitka. Nemôžete tam chodiť len chvíľu, aby ste dosiahli vytúžený výsledok. Vyžaduje si to neprestajné opakovanie a tréning a takisto aj oddych.

Máte reálne skúsenosti z praxe, z pôsobenia vo firmách. S čím v rámci mäkkých zručností majú ľudia problém?

Je to naozaj rôzne. Účastník prichádza s konkrétnou situáciou, pracovnou alebo osobnou. Niekedy prichádzajú účastníci s tým, že by mali komunikovať podľa svojich očakávaní. Niekedy ich pošle ich nadriadený, že by sa mali zlepšiť, to znamená, že by mali komunikovať ako on. Takže trénujeme situácie z praxe, z ich života, komunikáciu s kolegami, s klientmi, s nadriadenými, a zisťujeme, aké reakcie vyvolávame a ako s nimi ďalej pracovať. Napríklad vidieť rozdiel, kedy niečo oznamujem a kedy riešim, ako pracovať s riešením, ktoré nie je moje, a aj to, ako zvládať vlastné očakávania alebo tlak od nadriadeného. Ako byť autentický a zároveň dôstojný voči druhej strane počas konfliktu, ako pomenovať prínosy vlastného riešenia, ale aj vedieť, kedy a ako ustúpiť.

Úlohou lektorov, koučov je podporiť klientov v tom, aby vybrali zo svojho arzenálu také mäkké zručnosti, ktoré prispejú k tvorivému riešeniu problému. Sme ako rozfúkavači ohňa, ktorí vám dávajú a zároveň spolu s vami precvičujú nádej, že sa to dá, že sa to môže zlepšiť, prípadne naučiť.

V akom stave je podľa vás naše školstvo v súvislosti s rozvojom mäkkých zručností? Zručností, ktoré deti neskôr môžu využiť v reálnom živote, napríklad aj ako podnikatelia.

V tomto smere máme dostatok osvietených riaditeľov, učiteľov, dostatok škôl, kde deti dostanú priestor aj na rozvoj mäkkých zručností. Sám som na takej škole učil. Zároveň však rozumiem aj tomu, že bežne, keď je učiteľ nútený postupovať predovšetkým podľa osnov, sa môže strácať jeho odhodlanie, tvorivý prístup k učeniu. Môže sa strácať túžba vybočiť z rokmi zabehnutých koľají. Aby sa situácia v tomto smere zlepšovala, treba podporovať najmä zvedavosť. U detí, a tým aj u učiteľov. To je vlastne aj skvelá podnikateľská zručnosť. Byť zvedavý, ustavične sa pýtať, obklopovať sa ľuďmi, ktorí premýšľajú úplne inak ako ja, to podporuje progres aj u podnikateľa.

Čo by mal urobiť štát, aby pomohol tomu, že sa rozvoju moderných mäkkých zručností bude venovať prirodzene viac pozornosti?

Nie som odborník na školstvo. No napadajú mi viaceré scenáre. Napríklad umožniť odborníkom – aj podnikateľom –, aby sa určitý čas v rámci svojho zamestnania, svojho pracovného času mohli venovať odovzdávaniu svojich praktických skúseností žiakom základných a stredných škôl na hodinách. Ak zamestnanec bude mať takúto možnosť a školy takéto aktivity umožnia, v tej chvíli sa bude škola otvárať. Odborník takto dostane nový priestor na vlastný rozvoj prostredníctvom odovzdávania skúseností mladším. Na vysokých školách už takáto forma odovzdávania skúseností funguje. Možno by aj základné a stredné školy mohli mať možnosť ponúknuť malé úväzky odborníkom, ktorých by si pozývali opakovane. Konkrétnych ľudí na konkrétne dlhodobé projekty, podľa potrieb každej školy.

„Rozvoj mäkkých zručností je ako chodenie do fitka. Nemôžete tam chodiť len chvíľu, aby ste dosiahli vytúžený výsledok.“

Autor kníh

Okrem iného ste aj spisovateľom, autorom kníh pre deti. Prečo ste začali písať?

Nepíšem klasické detské knihy. Sú to knihy pre deti a ich rodičov. Pre ich spoločný čas strávený pri čítaní, lebo to sú veľmi cenné okamihy pri výchove. Prostredníctvom príbehov na určitú tému podnecujem zvedavosť, dávam do pľacu určité otázky, o ktorých môžu spoločne debatovať. Hľadať tvorivé riešenia, premýšľať, naučiť sa chápať súvislosti, odmietať, prijímať. A tak sa okľukou dostávame priamo k mojej práci. Moje knihy majú za cieľ rozvíjať aj mäkké zručnosti. Detí i rodičov. Navyše odjakživa milujem ilustrácie a komiksy. Keď sa mi narodil syn, knihy to všetko pekne prepojili.

Venujete sa rôznym témam – šikane, otužovaniu, strachu, dieťaťu bez rodiča, hendikepovaným deťom. Z čoho pramenia vaše nápady?

Témy si ma vyberú samy. Proste mi prichádzajú do života. Nevyberám si ich cielene. Ja sa ich len snažím spracovať tak, aby vyhovovali môjmu nastaveniu i profesijnému zameraniu.

Ako najlepšie u detí podporiť rozvoj zručností, aj tých podnikateľských?

Niekedy je, paradoxne, lepšie nesnažiť sa o to priamo. Možno stačí len inšpirovať, ísť príkladom, vzbudiť záujem. Ale nič neočakávať. Prijať to, že dieťa nebude reagovať hneď tak, ako by sme predpokladali a chceli, alebo bude reagovať po svojom. Kľúčom je vzbudiť zvedavosť, nič iné. Dieťaťa, a tým aj moju. Aj rodič sa musí ustavične nechať inšpirovať, nesmie stagnovať. Časom si dieťa nájde vlastnú cestu. Ja ako rodič potrebujem byť iba prítomný, neradiť, iba byť s dieťaťom na jeho ceste. A to veru môže byť pre nás rodičov niekedy ťažké.

Metóda Wima Hofa

Absolvovali ste certifikovaný inštruktorský výcvik metódy Wima Hofa. Ako ste sa k nej dostali a čím si vás tak získala?

Wim Hof je Holanďan známy svojou odolnosťou voči extrémnemu chladu a v tejto oblasti vytvoril mnoho svetových rekordov. Áno, absolvoval som uňho výcvik a aj inštruktorský kurz. Jeho metóda zahŕňa chlad ako terapiu, ktorú poznáme už dlho, dychové cvičenia vychádzajúce z jogy a meditáciu. On tieto tri aspekty uchopil a zintenzívnil ich. Je to jedna z ciest, ako zobrať zodpovednosť za fyzické aj mentálne zdravie do svojich rúk. Mne jeho metóda veľmi pomohla. Nielen po zdravotnej stránke. Veď otužovanie je vedomá práca so stresom a to je to, k čomu sa pri svojej práci snažím inšpirovať aj svojich klientov – prijať stres, nebojovať s ním a uvedomiť si, kde leží moja vlastná sila zvládnuť náročnú situáciu.

Ako to teda v praxi vyzerá?

Napríklad ja sa ráno venujem dychovým cvičeniam, potom si dám studenú sprchu. Spolu s meditáciou sú to také každodenné drobné rituály. Úplne najradšej mám, keď si idem zaplávať do nejakého jazera alebo do Dunaja a môžem sa venovať všetkým trom aspektom tejto metódy naraz.

Vizitka

Daniel Rušar (46 rokov)

Práci so skupinou a jednotlivcami sa venuje od roku 1998, interpersonálnym zručnostiam od roku 2003. Vyštudoval anglický jazyk. Spolupodieľal sa na vzdelávacích programoch a workshopoch v Česku, na Slovensku aj v zahraničí. Zameriava sa na témy komunikácie v náročnej situácii, kreativitu a na workshopy pre introvertov. Jeho špecialitou je práca so stresom metódou Wima Hofa a iných dychových cvičení. Píše úspešné knihy pre deti a mládež a ich rodičov, kde spracúva témy rozvíjajúce osobnosť i komunikáciu.

Prokop Slováček
Foto: archív Daniela Rušara