Slovenské svetové unikáty

Aj na Slovensku máme „špecialitky“, ktoré nám vo svete závidia. Prírodné, kultúrne a umelecké, ale aj gastronomické. Tu sú aspoň niektoré z nich.

Fujara, duša valachov

V takej podobe, ako fujaru poznáme zo stredného Slovenska, ju nenájdeme nikde inde vo svete. „Majestátna, kráľovská fujara tróni ostatným ľudovým hudobným nástrojom svojím vzhľadom i zafarbením hlasu. Je vyznaním, hlasom i dušou našich bačov a valachov, ktorí k nám touto cestou prehovárajú i dnes,“ píše sa na stránke fujara.sk.

Dĺžka nástroja je zvyčajne do 180 cm, no tá najdlhšia na svete – fujara trombita – môže mať až 6 m. Vyrába sa z vysušeného dreva, najčastejšie z kmeňa bazy, ale aj javora, jaseňa či agátu. Má zádumčivý, zamatový zvuk, je nádherne vyzdobená. Každý výrobca používal svoje techniky i vzory, preto je každý jeden nástroj jedinečný.

Zápis fujary do zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO len potvrdil jej svetovú unikátnosť a historickú hodnotu.

Horehronský spev

Poznáme ich vo viacerých verziách z rôznych kútov sveta, ale viachlasný horehronský spev, ten, ktorý rozvibruje aj sklené tabule v oknách, je len jeden. „Keď ešte nebola dokonalá technika, bol problém s nahrávkami. V Bratislave to tak vibrovalo, že buď nás, alebo mikrofóny museli dávať za plachtu,“ spomína spevák zo Šumiaca pre Denník N vo veľkej reportáži o tomto fenoméne.

O viachlasnom speve sa začalo viac hovoriť po tom, ako ho zapísali na zoznam nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO. Je typický intenzívnymi hrdelnými prejavmi s veľkou nosnosťou do diaľky a dobre počuteľnými viachlasnými súzvukmi. Je to typický miestny fenomén Horehronia, tradíciu uchovávajú a šíria ďalej v obciach Vernár, Telgárt, Šumiac, Pohorelá, Heľpa, Závadka nad Hronom a Polomka. Muži, ženy aj deti. Každý trochu iným spôsobom.

Vinea z Pezinka

Prvú Vineu namiešal v roku 1973 tím výskumníkov pre Vinárske závody v Pezinku. Vznikla na základe štátnej zákazky, ktorej úlohou bolo vyrobiť „zdravšiu alternatívu zahraničným kolovým a citrusovým nápojom“. Odborníci z výskumného pracoviska v Modre pod vedením Jána Farkaša rok miešali a hľadali optimálne vlastnosti a chuť. Vymysleli nápoj na báze hrozna a bazy a podľa prvých ochutnávok to naozaj vyzeralo, že trafili do čierneho. Ohlas bol obrovský a stala sa aj hlavnou hrdinkou videa k piesni Elánu Mám chuť na niečo chladené. Oficiálne prišla Vinea na svet v roku 1974 a meno jej vraj vymysleli Farkašove dcéry. Dodnes sa v takejto podobe vyrába iba na Slovensku, aj keď koketovala so zahraničným trhom.

Treskoslovenské jedlo

„Treskoslovensko je malebná krajina preslávená vo svete jedinečnou národnou pochúťkou – lahodnou treskou v majonéze. V Treskoslovensku je vítaný každý, kto miluje tresku v majonéze a nášho prezidenta, jeho delikátnosť Veľkého Treska.“ Takto vtipne bola odpálená marketingová kampaň, ktorá mala za úlohu vrátiť na pulty našich predajní tresku v majonéze podľa pôvodnej receptúry z roku 1954, keď bol na trhu nedostatok iného mäsa.

Autorom receptu na tento unikátny šalát, ktorý nebol príliš drahý, bol bratislavský kuchár a cukrár Július Boško. Na výrobu použil varené mäso z aljašskej tresky, majonézu a marinovanú zeleninu. Pôvodný názov produktu bol šalát v remuláde a vyrábal ho štátny podnik Ryba vo všetkých svojich závodoch. Dopyt po nej bol čoskoro taký veľký, že ho ledva stíhali pokryť.

Najvyšší oltár (zhorel)

Ak spomeniete meno Majster Pavol z Levoče, každému sa vybaví levočský drevený oltár v Kostole sv. Jakuba. Je najvyšší na svete – meria 18,6 metra a je vyrobený z lipového dreva bez použitia jediného klinca či drôtu. Práca na ňom trvala majstrovi od roku 1507 desať rokov.

Zaujímavé je, že o samotnom majstrovi Pavlovi sa toho veľa nevie. Nevie sa úplne presne, kedy a kde sa narodil, ani prečo a odkiaľ do Levoče prišiel. Síce sa traduje, že je pochovaný pod dlažbou kostola svätého Jakuba, ale doteraz to nikto nepotvrdil… A to všetko preto, že levočský archív po majstrovej smrti (asi v rokoch 1537 až 1542) vyhorel.
A ešte jedna vec, o ktorej sa príliš veľa nevie. Pre banskobystrický Kostol Nanebovzatia Panny Márie a Kaplnku sv. Barbory postavil Majster Pavol tiež jeden oltár a nebyť ohňa, práve ten by bol najvyšší na svete. Meral by 22 metrov…

Orloj so slnečným časom

Jeden z dvoch slovenských orlojov v Starej Bystrici na Kysuciach je aj jediným orlojom na svete, ktorý ukazuje tzv. pravý slnečný čas, keďže je špeciálne nastavený presne pre miesto, na ktorom stojí. Dokončili ho v roku 2009 a jeho autorom je sochár Viliam Loviška. Celá stavba je koncipovaná ako socha Panny Márie sedembolestnej a je to vraj naša najväčšia drevená plastika. Každú hodinu sa objavujú figúrky svätých spojených so Slovenskom a sprevádza ich zvon. Druhý zvon odbíja čas. Astronomickú časť orloja vyrobila pražská firma SPEL, astronomické údaje sú špeciálne navrhnuté pre zemepisnú polohu Starej Bystrice.

Ďalšie zaujímavosti zo Slovenska

Kamenné gule v Megoňkách – V dvoch lokalitách regiónu Kysuce ležia obrovské kamenné gule z pieskovca. Vykotúľali sa von po odstrele horniny. Doteraz nie je presne objasnený ich vznik. Sú porovnateľné so svetovo preslávenými nálezmi v Mexiku alebo Kostarike. Ide zrejme o najväčšie známe nálezisko kamenných gúľ v Európe.

Zázračná voda z Podhájskej – Termálne pramene známej lokality majú vraj ešte lepšie účinky ako voda svetoznámeho Mŕtveho mora. Voda z Podhájskej je jedinečná svojho druhu v celej Európe a svojím zložením je svetovým unikátom.

Najstaršie opálové bane – V pohorí Slanských vrchov na východe republiky je podzemná sieť chodieb dosahujúca dĺžku až 35 kilometrov. Opál sa tam ťažil už v roku 1409 a až do objavenia nálezísk opálu v Mexiku a Austrálii v 19. storočí to bola zrejme jediná lokalita na svete, kde sa tento polodrahokam ťažil. Bane zatvorili v roku 1922, v roku 2012 ťažbu opäť oživili a časť chodieb je prístupná aj pre turistov.

Kamzík tatranský – Ide o unikátny druh kamzíka, pretože sa po skončení ľadových dôb vyvíjal tisíce rokov úplne izolovane a líši sa od svojich príbuzných kamzíkov v Alpách či Apeninách. Tento endemický druh nenájdeme nikde inde, len vo Vysokých Tatrách.

Prokop Slováček
Foto: Wiki, ryba.sk